Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Tohtoročný júl a august sa úplne vysmiali novinárskej povere: Leto je vraj uhorková sezóna, keď treba dovolenkovo zregenerovať pred príchodom udalosťami nabitej „horúcej jesene“.

Je zarážajúce, ako sú si podobné dva politické procesy. Jeden sa odohral v roku 1976 v komunistickom Československu, druhý tanto týždeň v Rusku.

Ako človeka, ktorý nachádza v ruskej literatúre, hudbe a divadle toľko krásy a potešenia ako nikde inde, ma moskovský proces s tromi mladými dámami hlboko zasiahol.

Na to, aby sme hovorili o deportáciách a holokauste, netreba čakať na výročia, spojené s týmito temnými udalosťami histórie nášho národa.

Slovo vlastenec znie čudno, tak staromilsky a aj trošku podozrivo. Dlho sme slovo vlastenectvo počúvali v spojení so slovom "socialistické", takže sa nám, odchovancom socialistického školstva dokonale zhnusilo. Potom prišli vlastenci slotovského typu -- a bolo to hádam ešte horšie.

Tento text je pozvánkou na týždeň diskusii o stvorení sveta, rozumnosti viery v Boha, o tom, čo sa deje v rakúskej katolíckej cirkvi alebo v slovenskej politike.

Namiesto rečí o obmedzovaní ľudských práv neprispôsobivým spoluobčanom by Ficov kabinet mal zabezpečiť lepšiu ochranu ľudských práv dotknutých slušných občanov.

Pri cestách po Slovensku sa veľmi často stretávam s vyjadreniami starostov, primátorov či riaditeľov škôl, ako veľmi ich obciam a mestám chýbajú terénni sociálni pracovníci.

Robert Fico si za úvahy o riešní rómskeho problému vyslúžil rozpačité reakcie. Nepovedal v podstate nič konkrétne, takže ešte veľmi nie je čo analyzovať. Ak by však Ficove vyjadrenia boli signálom, že táto téma bude prioritou jeho vlády, tak by to bol signál pozitívny.