Minulý rok mal premiéru slovenský film Profesionálny rodič, najskôr v Čile, potom v Indonézii, u nás sa dal vidieť na filmovom festivale Cinematik. Rozpútal diskusiu o povahe „profirodičovstva“, potrebnú, podnetnú, ale nie vždy chápavú. A vrátil ma aj do (mojej) minulosti.

Zmietame sa v každodennosti, často osamelí, pokúšame sa vyplniť prázdno v duši, unikáme do toho, čo nás ničí. Robíme veci, ktoré sa nám priečia, pre chvíľku úľavy. A hľadáme cestu ako z toho von. Cestu k uzdraveniu duše, k spokojnosti, k slobode.

Holandské vzdelávanie patrí k jedným z najlepších školských systémov na svete. Piaty rok v Holandsku študuje i Terézia Vagačová, dokončuje druhé magisterské štúdium v odbore psychológia, vzdelávanie a štúdium detí. To, čo získala štúdiom a vôbec pobytom mimo Slovenska, chce priniesť naspäť.

Vysoká staroba. Vek, ktorý už nie je „len číslo“. Vek, v ktorom sú seniori odkázaní na pomoc druhých. Je dôležité, akí ľudia sú v tejto životnej etape s nimi. Jednou z tých, ktorí takýchto seniorov sprevádzajú, je Patrícia Jarjabková, toho času už tiež dôchodkyňa.

Stredoškoláci uskutočnili 18. apríla 2017 Veľký pochod proti korupcii, ktorý vzbudil oprávnené nádeje. Na verejnosti sa k svojej zodpovednosti prihlásila nová generácia.

Keď sa mi v

Petr Třešňák, jeho manželka Petra a ich dcéra Dorotka sú netušiacou súčasťou nášho príbehu. Odkedy som pri prvej terapii v autistickom centre Andreas čakajúc pred dverami terapeutickej miestnosti našla na stolíku položený zalaminovaný príbeh Dorotky.

Jonáško má jedenásť rokov a autizmus. A nehovorí. A väčšinou nerozumie. Niekedy možno áno, ale nikdy nevieme kedy. Niekedy prekvapí. Niekedy nechce prekvapiť. A niekedy, v poslednej dobe stále častejšie, dáva najavo, čo si o živote myslí – úderom.

Je známa svojím výnimočne otvoreným prístupom v terapeutickom procese. Vie byť tvrdá, nastaviť zrkadlo. Nie každý sa v ňom chce vidieť. Zároveň je vraj najláskavejším človekom na svete. Psychoterapeutka Jana Žemličková, riaditeľka Sanatória AT.

Tridsaťtri rokov od pádu odpornej komunistickej diktatúry by mohlo znamenať aj dospelosť slobodnej spoločnosti. Je to tak? Dospeli sme? Čo sa nám podarilo a kde sa stále potkýname?