Deväťdesiate roky boli drsné aj krásne. Prežila som ich celé v divadle Stoka a všetko to bol jeden zázrak. Aj to, že sme prežili, aj to, ako sme žili. 

Bojovať proti extrémizmu je našou morálnou povinnosťou. Ale pozor: Nie s hocikým a nie za každú cenu.  

To, že Slovenské národné divadlo uvádza hru Natálka o reálnom útoku skinheadov na rómsku rodinu v Česku a cestuje s ňou po stredných školách, by mohla byť skvelá správa.

Dobrý text sám o sebe nič neznamená a ani nič nezmôže. Sila pesničky je v niečom inom.

Leonardo da Vinci si na okraj svojich skíc urobil poznámku, že veľké umenie neexistuje bez ozajstnej lásky k ľuďom. Čas krízy, karantény, biedy, či vojny preverí tvorcov i milovníkov umenia. Ako je to v našej krajine? Zdá sa, že umenia, solidarity aj lásky máme dosť.

"V té době bylo vysokoškolské studium u žen ještě vzácné, studentky se setkávaly s výsměchem a podezíráním. Rektor univerzity v Marburgu se v projevu na rozloučenou postěžoval, že v době jeho působení zakryl nebe rektorátu mrak – na univerzitu se zapsala první posluchačka žena.“

Už keď som videla na bráne zvonček s menom Wetzler, hrklo vo mne. Je zvláštne objaviť hrdinov ako Vrba a Wetzler, a potom sa dozvedieť, že kdesi o dve ulice ďalej už celé roky žije „Teta Eta“, vdova po Alfredovi Wetzlerovi, ktorá rada prijíma návštevy a o všetkom porozpráva

„Tvrdé, do posledného miestečka obsadené lavice. Dusný zápach spotených tiel a lacných limonád. Vo vozni je tma. Lampy sú vypálené, možno iba zhasnuté, lebo nikto z cestujúcich nemá záujem čítať na takej dlhej ceste.

Živé kvety ohlásili svoj koniec. Zostáva po nich dvanásť albumov s vyše stovkou pesničiek a stovkami odohratých koncertov. Peter Bálik a Lucia Piussi si idú svojím tempom, aj keď po rozličných cestách.