V poslednom čase je zjavne každý deň piatok trinásteho. Zažívame sériu historických udalostí, ktoré v nás oprávnene vyvolávajú úzkosť. Skorumpovaný štát vyvrcholený vraždou Jána a Martiny, po ktorej nasledovala pandémia covidu-19 a teraz vojna. Pri každej z týchto udalostí, keď sa zdalo, že vidíme svetlo na konci tunela, že snáď sa veci začnú hýbať k lepšiemu, tak prišla ďalšia udalosť, ktorá nám nedovolila spočinúť v príjemnej ľahkosti života.

Domov je tam, kde môžem prísť bez toho, aby som vysvetlil, prečo som prišiel. Výrok, ktorý s radosťou opakuje jeden dobrý známy.

Reč je sieť, čo spája mŕtvych so živými, nie sme tu len sami, sme tu spolu s nimi. rastieme ako kvet z cibulky pod zemou, keby nebolo ich, ja by som tu nebol. Tak v nás ďalej žijú tí, čo tu už nie sú, po nových cestičkách starý oheň nesú.

„Sú chvíle, keď musíme dať svoj hlas modlitbám, ktoré trpiaci človek nemôže vysloviť. V momentoch extrémnej bolesti Božia láska zväčša nemôže byť vnímaná inak ako prostredníctvom tela obyčajných ľudí, ako som ja a ty. V tom zmysle sa naozaj môžeme prejavovať ako Telo Kristovo.“ Philip Yancey

„Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž. Boh je vo svete bezmocný a slabý. Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti – svojím utrpením.“​

“Existuje čoraz viac skladieb, ktoré som napísal a pôsobia na mňa záhadne, môžem ich počúvať s určitou úctou, lebo si ich nestotožňujem so svojou osobou, akoby mali korene niekde inde . Posledný album pôsobí, akoby pochádzal z akéhosi priestoru mimo mňa. Vyjadruje niečo nevysloviteľné. Mám pocit , že na tom temnom mieste je predstava Boha prítomnejšia a podstatnejšia. Akoby žiaľ a Boh boli nejako prepojené. Zdá sa, že v žiali sa človek priblíži k závoju, ktorý oddeľuje tento svet od druhého.” Nick Cave

„Nemůžete si vzít všechna zavazadla na všechny cesty, které máte před sebou. Nežijeme ve světě, kde všechny cesty jsou spirály a jestliže po nich jdeme dostatečně dlouho, přibližujeme se ke středu, který nakonec nalezneme. Žijeme spíše ve světě, kde se každá cesta po několika kilometrech dělí na dvě, každá z nich po chvíli opět na dvě další a na každém z těch rozcestí stojím před rozhodnutím…“ C. S. Lewis, Velký rozvod nebe a pekla

Rozhovor medzi nedávno obráteným na kresťanstvo a jeho neveriacim priateľom: „Tak z teba sa stal kresťan?“ „Áno.“ „Potom iste o Kristovi niečo vieš. Povedz mi: V ktorej krajine sa narodil?“ „To neviem.“ „Koľko rokov mal, keď umrel?“ „To neviem.“ „Koľko kázní predniesol?“ „To neviem.“ „To vieš naozaj veľmi málo na niekoho, kto o sebe tvrdí, že sa stal kresťanom!“

„Základním fórem Laurela a Hardyho bylo podle mého to, že se každou zkouškou pokoušeli projít, jak nejlíp uměli. Nikdy nepřestali důveřivě smlouvat s osudem, a právě proto byli tak strašne pomilováníhodní a směšní.“​​ Kurt Vonnegut, Groteska

Emócie menia v človeku celkový pohľad na svet. Zamilovaný vidí mnohé úplne inak ako ten, komu nedávno zomrel blízky človek či prežil niečo iné smutné. Jeden má svet zaliaty jasným, hrejivým slnkom. Pre druhého je počasie chladné, ubíjajúce. Psychológovia sa zhodujú, že emócie sú dôležitou súčasťou poznania. Ak by sme stratu blízkeho človeka vnímali len kognitívne – čiže pred chvíľou tu bol a teraz tu už nie –, bol by zážitok straty nedokonalý. Priam patologický. Udalosť smrti by zostala nepochopená.