Každý máme nejaké povolanie a nejaký údel. Ak máte záujem, môžete sa pozrieť na ten môj. Nie je to jeden deň Ivana Denisoviča. Je to jeden môj deň.

Hlavným hrdinom udalostí v Česku je hospitalizovaný prezident Miloš Zeman. Vedľajšiu, ale dôležitú rolu hrá podivná trojica z jeho kancelárie: kancelár bez bezpečnostnej previerky Vratislav Mynář, žalmujúci hovorca Jiří Ovčáček a prezidentovi radiaci Martin Nejedlý bez bezpečnostnej previerky. Zapája sa polícia, kontrarozviedka, hlavná hygienička, ale aj ústavní právnici, a tak sa zapojím aj ja.

V uplynulých dňoch získali pozornosť nahrávky z jednej chaty v okrese Levice, z ktorých sme sa už teraz dozvedeli všeličo a rozhodne nielen to, že predseda naďalej pije kolu a je slaninu bez cesnaku. Upútal však nielen ich obsah, ale aj to, akým spôsobom sa k nim verejnosť dostala a čo z nich sa nakoniec bude môcť prípadne využiť v trestnom konaní.

Kultový film z roku 1997 s Jimom Carreym je o príbehu právnika – notorického klamára. Jeho syn si na narodeniny želá, aby aspoň jeden deň neklamal a jeho prosba je vypočutá. Jeden deň nedokáže nič iné, len hovoriť pravdu. Jedného právnika a notorického klamára máme aj v parlamente. Aké by to bolo, keby nemohol aspoň jeden deň klamať?

Debata o možnosti zaviesť povinné očkovanie proti covid-19, či už plošne, alebo aspoň pre určité skupiny, je v súčasnosti v plnom prúde v mnohých krajinách. Na Slovensku zatiaľ skôr prihrieva populistickú polievočku niektorým politikom a rozvášňuje skupinky pred parlamentom a Prezidentským palácom, odbornosť ide akosi bokom.

V posledných dňoch v spoločnosti rezonuje téma protestov proti očkovaniu, vládnym opatreniam v boji proti covid-19 alebo dokonca proti „hygienizačnému teroru“, nech už to znamená čokoľvek. Podľa niektorých je zhromažďovacie právo absolútne. Jediný zádrheľ je v tom, že to vôbec nie je tak.

Ústavný súd svojím rozhodnutím rozhodol o pozastavení účinnosti vyhlášky týkajúcej sa povinností podrobiť sa karanténe pri návrate zo zahraničia ako opatreniu proti zabráneniu šírenia covid-19.

Vo štvrtok ráno sme sa zobudili do iného sveta – do sveta, ktorý si moja generácia, žijúca celý život v mieri, vedela predstaviť maximálne ako filmový scenár či tému z hodín dejepisu. Svet už nikdy nebude ako pred ruskou agresiou. Otázka je, čo s tým spravíme. Pripojíme sa k obrane hrdinov alebo zostaneme zbabelcami?

Už viac ako týždeň sa zobúdzame v 21. storočí v našich geografických šírkach do bezprecedentnej vojenskej agresie zo strany Ruska proti Ukrajine. Situácia nás na Slovensku nenecháva chladných.

Posledné dni som trávila príliš veľa času nad videami, reláciami a statusmi niektorých našich spoluobčanov, ktoré sú ťažko opísateľné. Majú spoločné to, že sa v nich vyskytujú ódy na Putina a Rusov, nadávky, obzvlášť na pani prezidentku, a neskutočné nezmysly, pri ktorých človek nevie, či sa smiať alebo plakať. Viem len, že by sme to nemali nechať tak a mali by sme sa brániť.