Sú dni, keď je lepšie televízor nezapínať. Napríklad práve teraz. Stačí zapnúť televízor a zaleje nás úradná propaganda spojená s oslavou narodenín Fidela Castra a Huga Cháveza. Vysielanie štátnej televízie bude od dvadsiateho ôsmeho júla do trinásteho augusta mimoriadne nudné a plné kultu osobnosti, ideologického gýča a politickej sentimentality. Detské chorály budú spievať na slávu večného veliteľa a ľudia postávajúci na uliciach, ktorí si ich sotva všimnú, keď ich budú obchádzať, si o tom všetkom budú hovoriť anekdoty a vtipy. Biografické scény nás budú bombardovať z každej strany.

Za každou frustráciou sú prehnané očakávania. Povedala som to členom amerického Kongresu počas návštevy Kuby v januári tohto roku. Chcela som tým zdôrazniť, aké obrovské ilúzie vznikli medzi ľuďmi po sedemnástom decembri, keď bolo ohlásené obnovenie vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi. Ten deň vyvolal v tejto krajine vlnu niečoho, čo sme necítili už celé desaťročia. Volá sa to nádej.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!

Keď som prvýkrát navštívila Mexiko, urobilo to na mňa dojem. Ten obrovský potenciál aj enormné problémy. Bola som ohromená tamojšou kultúrou, Kuba je v porovnaní s tým len nedospelý príbuzný. Najviac ma ale šokovalo niečo iné: varovania a rady mojich priateľov, aby som si dávala pozor, pretože nebezpečná môže byť každá ulica.

Korupcia na Kube je jedným z kamienkov v mozaike problémov, z ktorých vzišla terajšia kríza vlády. Štátne orgány nemôžu uplatňovať zákon, pretože ho v príliš veľkej miere obchádzajú samy a vo všeobecnosti prižmurujú oči. Za trestný čin korupcie bývajú potrestaní tí štátni úradníci, ktorí sú „nepohodlní” a sú odsunutí z úradu z dôvodov, ktoré sa nie nutne zlučujú s verejným záujmom.

Eugenia prišla o prácu. Tridsať rokov pracovala na ministerstve dopravy. Si voľná, povedali jej nadriadení. Ako náhradu jej ponúkli prácu na stavbe. Lenže to nie je nič pre ňu. Rozhodla sa preto skúsiť šťastie medzi súkromníkmi. Možností nemala veľa. Nehovorí cudzou rečou, počítača sa ešte nedotkla a v porovnaní s mladými „nevyzerá dobre“.

Damaris má takmer 40 a na tvári rôzne jazvy. Urobila jej ich spolužiačka v piatej triede sponkou na vlasy. Stalo sa to cez školskú hodinu, v hádke o pero. Súperka na ňu zakričala: Čakám ťa o štvrť na päť! Tak vyzerá vyhrážanie sa medzi žiakmi na kubánskej základnej škole. Ten čas znamená, že bude treba ukázať silu pästí alebo prevahu v škriabaní.

K posledným narodeninám som dostala rádio. Ale nepočúvam ho, leží kdesi pod nánosmi prachu v knižnici. Pravdu povediac, nemám ani dôvod ho zapínať, nie je z neho totiž skoro nič počuť. V tejto štvrti plnej ministerstiev a antén, ktoré rušia zahraničné rozhlasové vysielače na krátkych vlnách, nie je dobre počuť ani domáce stanice, nehovoriac o tých z cudziny.

Londýn prišiel k nám, do Havany. Počas celého týždňa od prvého júna sa v Havane konal týždeň britskej kultúry. Oslava tejto kultúry na našich uliciach vyšla, ešte aj počasie sa rozhodlo na našom ostrove vyjsť v ústrety a synchronizovať sa s tým na tom druhom ostrove. Šedivá obloha, mrholenie a drobný dážď, dokonca hmla ráno pri východe slnka.

Cez okno počujem hrkot vlaku. V Berlíne stále odniekaľ počuť vlak. Pozriem von z okna a vidím úplne iný Berlín, ako videl môj otec v roku 1984. Pracoval na železnici ako inžinier a za všetky tie nadčasy a dobrovoľné zmeny vyhral výlet do budúcnosti. Áno, budúcnosti, pretože NDR bola pre mnohých Kubáncov niečo ako horizont, ktorý by sme raz chceli dosiahnuť a navštíviť.