Strávili sme s rodinou dovolenku v Holandsku, Belgicku a Nemecku. Kým Amsterdam sa pýši tým, že je „mestom hriechu“ a nad Bruselom visí nebezpečenstvo terorizmu, my sme navštívili holandský a belgický vidiek a ten žije pokojným, usporiadaným životom. 

Rozplakať filmového diváka, to dokáže každý. Rozosmiať ho, to je skutočný kumšt. V našej letnej ankete sa tentoraz pýtame zaujímavých ľudí práve na takéto filmy, a to bez ohľadu na to, či sa smiali v duchu, alebo tak nahlas, až sa celé kino smialo na nich.

Pred troma rokmi sme na Pohode hovorili skôr o očakávaniach. Tento rok, keď prišiel na festival bezprostredne po narodení syna Martina, sme hovorili viac o skúsenostiach. Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska.

Žádná jiná česká rocková skupina nemá za sebou tak podivuhodný příběh jako The Plastic People of the Universe. Možná je unikátní i ve světovém rozměru.

Je to naozaj tak, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú najdôležitejšie v živote. Ale presne v tomto základnom vzťahu sa často udejú aj prvé zranenia, ktorých následky sú citeľné po celý život.

Európsku politiku a spoločnosť v posledných rokoch najviac ovplyvňuje príchod migrantov. V jeho dôsledku sa do popredia dostáva extrémizmus. Kde sú počiatky strachu z cudzincov a prečo sú nám ich životy ľahostajné? Príčiny a následky migrácie vysvetľuje docentka histórie Jarmila Bednaříková.

Sú filmy, ktoré nás hlboko zasiahnu, niektoré rozplačú, iné rozosmejú, možno aj úplne zmenia život. A presne na také sa budeme na tomto mieste pýtať zaujímavých ľudí. Začíname filmami, ktoré nás v živote najviac rozplakali.

Ruky bez rukavíc mi mrznú a dotyk s chladnými skalami im veľmi nepridáva. Svaly pália, do očí spod prilby občas kvapne pot. Počujem hlasy. V mrakoch sa rysuje železný kríž. Gerlachovský štít.

Predseda vlády povedal, že sviatok Cyrila a Metoda je náš najvýznamnejší, poučil prezidenta, že na Devíne nemal chýbať, nepustil rečniť predsedu parlamentu, a obrátil sa na cirkev. Čo to znamená?

V časoch socializmu sme v Prahe sprevádzali židovské dievča z Ameriky. Už pri prechádzke Starým Mestom bolo vidieť, že je hlboko zasiahnutá. Ale keď sme vošli do Staronovej synagógy, dostala sa priam do extázy. Bola tu prvýkrát, no hneď pochopila, že „tu som doma“.