Deň komiksu je za nami, komiksy sú stále tu. Ja mám na nich najradšej tú flexibilitu, tematickú a motivickú pestrosť, v rámci ktorej komiks stále existuje na jednej strane ako úplný mainstream, viac priemysel ako umenie, a na druhej ako čistá periféria, vrcholne okrajová artová záležitosť, po ktorej stále siaha len relatívne malá časť jeho potenciálnych čitateľov/divákov.

Bývalo nás fakt veľa, taká skoro až talianska rodina, rozdelená na štyri generácie.

Historický rast príjmov učiteľov, nárast dôchodkov a sociálne balíčky. Dnešná vládna štedrosť vytvára dlhy do budúcnosti.

Tak fajn, posledná epizóda skončila, nebolo to úplne márne, osem dielov alebo desať, prípadne dvanásť, na konci náznak pointy a čosi, čomu sa hovorí cliffhanger, dramatický moment, ktorý má zabezpečiť, že sa budem dívať aj o rok (alebo o dva) na druhú sériu.

Vraj sa deje to, že čas od času vymieňame slovník. Neviem, či úplne všetci do posledného, akože všetci ľudia, to asi ani nie je možné. Ale teda povedzme, že slovník vymieňa nejaká kultúra alebo civilizačný okruh, alebo také čosi.

Bude to tak rok alebo dva. Taký poľský film zarezonoval na Netflixe, 365 dní.

Veď nebolo až tak zle, dovolenka je predsa dovolenka. Let napríklad, ten bol super, aj tam, aj späť. Späť ešte lepší, doma je doma. Prišli sme a podľa odpadkov všade vôkol to vraj mohla byť aj Sicília.

Koľko tak môže týždenne na Slovensku vychádzať kníh? Stopäťdesiat? Tristo? Rátame aj odborné a vedecké knihy? A české?

Nie som najvďačnejší divák klasických dramatických umení, skôr naopak. Vlastne by sa dalo tvrdiť, že divadlu ako takému sa viac vyhýbam, ako ho vyhľadávam.

Na umení je okrem iného fascinujúce, že svojím spôsobom je skutočne prístupné každému. Niežeby sme mu všetci rozumeli, skôr sa nazdávam, že nerozumieme, ale všetci sme schopní akýmsi spôsobom ho (ne)chápať.