Nostalgickí pamätníci dodnes opakujú, že fenomény ako bulvár, bezdomovectvo alebo drogy za socializmu neexistovali. No pravda je taká, že obvyklé ľudské potreby či neresti si našli cestičky, ako sa prejaviť aj v socializme, akurát ľudská pamäť je zradná, selektívna a subjektívna. Historik Stanislav Sikora sa narodil rok po nástupe komunistov k moci a obdobie socializmu, ktoré zažil skoro celé, skúma dnes profesionálne a nepodlieha sentimentu.

Vnútornú slobodu možno vidieť, možno ju odfotografovať. Dôkazom sú portréty Timoteja Križku, ktorý rok a pol navštevuje bývalých politických väzňov a fotografuje ich pohľad. Prinášame päť portrétov.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Aristotelovu poučku o vzťahu strednej triedy a demokracie, ktorých osud je úzko previazaný, čaká skúška: zdá sa, že stredná trieda je na počiatku dlhodobej a ťažkej krízy.

Je nádherný podzimný deň. Nekonečným vlakom sa znova vraciam do Ružomberka. Po chodbách Katolíckej univerzity sa v polovici septembra ponevierajú iba prváci a zamestnanci; v nablýskanej univerzitnej knižnici krásni mladí ľudia ochutnávajú svoju prvú študentskú kávu. Vládne tu pokoj a pohoda; nič nenasvedčuje tomu, že za oknami knižnice, na tom neveľkom štvorcovom priestore vymedzenom troma hranatými fakultami, ešte stále prebieha boj...

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Náš otec bol najprv Rudinko a svojmu otcovi hovoril fotrík. Keď sa oženil a mal deti, stal sa z neho tato a deduško. Ako sám vravel, mal v živote šťastie. Za slovenského štátu sa dostal ako mladý chalan za lepenie komunistických plagátov na dva roky do basy, ale to ho zachránilo pred koncentrákom. Keď ho v štyridsiatom štvrtom strčili po prepustení do Serede, utiekol do Povstania a prežil. Mal šťastie na mamu, ktorá ho riadila pevnou rukou v praktických veciach života.

Po mimoriadne úspešnej „sezóne hriechu” sa premiérou Karvašovej Polnočnej omše začala v Slovenskom národnom divadle sezóna „slovenská”. A začala sa veľmi dobre.

V Šamoríne sa odohrala udalosť, ktorá otriasla verejnou mienkou a zapríčinila paniku medzi obyvateľmi. Judita Nagyová sa priznala k bosoráctvu a udala tri priateľky, že po nociach lietali na hrady v Hainburgu, Svätom Jure, Devíne a pristávali aj na veži kostola v Holiciach.