S novým týždňom je tu nový Vianočný diel .týždňa vo filme. Filmy máme v malíčku, radi ich nielen pozeráme, ale sa o nich aj rozprávame. Martin Papšo a Juraj Malíček si tentoraz posvietili na pokračovanie Aquamana, česko-slovenskú romantickú komédiu či maľovanú adaptáciu poľskej klasiky od nositeľa Nobelovej ceny.

Seriál už nie je najmladšia umelecká forma, za tých, povedzme, tristo rokov histórie toho preskákal veľa. Zvládol textovú podobu príbehov, vychádzajúcich na pokračovanie v novinách, zvládol rozhlas, a televízia ho ako umeleckú formu verifikovala aj v očiach tých najzarytejších skeptikov. Lebo sú seriály a sú SERIÁLY, tak ako sú romány a ROMÁNY, filmy a FILMY.

Jeden z neformálnych lídrov a hovorcov iniciatívy Za slušné Slovensko Juraj Šeliga pôsobí na prvý pohľad ako veľmi vážny a nedostupný človek. Teflonový. Pritom humor má rád, vie si zo seba vystreliť a nechať sa napríklad odfotiť s teflonovou panvicou.

V poslednej októbrovej epizóde .týždňa vo filme si predstavíme slovenskú novinku odohrávajúcu sa v prostredí ukrajinského metra. Bratia Mašínovci od susedov nám ukážu, ako treba pristupovať ku komunistom. A necháme sa nielen vystrašiť, ale aj poučiť príbehom o strašidelnej indickej entite. Ťaživé témy vybalansujeme rodinným filmom o hovoriacom plyšovom medvedíkovi. Filmové novinky predstaví tradične silná zostava: Juraj Malíček a Martin Papšo.

Paktovanie filmu a literatúry môžeme pokojne považovať za jeden z najväčších popkultúrnych benefitov prakticky od čias, keď sa kinematografia zrodila.

Aktuálna epizóda týždňa vo filme bude počtom aj kvalitou noviniek naplnená na prasknutie. Rozprávať sa budeme o víťazovi festivalu v Cannes (Anatómia pádu), favoritovi na Oscarov od Martina Scoreseseho (Vrahovia mesiaca kvetov), komediálnej dráme o rozdelení federácie (A máme, čo sme chceli) či dráme z poľsko-bieloruskej hranice (Hranica).

Niekedy je najťažšie nezaujať stanovisko. Nevyjadriť sa, nepozastaviť, nekomentovať, prejsť vec či udalosť taktným mlčaním stoika už dosiahnuvšieho konečný stav blaženej apatie a aponie, v ktorom ma už nerozhádžu ani zvyšky mokrého pečiva vo výlevke.

Teším sa na koncoročné súhry a prehľady, tento rok – minimálne čo sa týka filmov v našich kinách – bude o čom písať. Prevažne v dobrom, ba čo viac, v tom najlepšom a, samozrejme, aj v tom zlom, aj keď tu to také dramatické nebude.

Vyšiel Deň radosti, druhá časť voľného komiksového cyklu o Lasicovi a Satinskom. A tentokrát je tam aj veľa Filipa, keďže, ako vieme, tá spolupráca bola mimoriadne funkčná a plodná. Našli sa.

Keď som mal štrnásť rokov, len som tak zahníval až hnil v permanentnom brýzganí na všetko a všetkých.