Kto zavítal na Kréte niekedy do obchodu, určite ho okrem veľkorysého pultu s jogurtami zaujali aj preplnené pulty určené na pečivo. Neboli tam však chleby, ale čudné igelitové vrecká s okrúhlymi sivastými suchármi. Miestni z nich vyrábajú dakos.

Každý ich už určite minimálne videl, kto ich ochutnal, nikdy na ne nezabudol. Sú totiž také delikátne, až strach. Jediné, čo našinca môže odradiť, je, že sa jedia celé, aj s vnútornosťami. Riečne sa volajú grundle, pri mori zas girice.

Napichané malé kúsky mäsa za sebou na dlhšom drevenom bodci. Pomedzi to možno poprepletané nejaké tie krúžky cibuľky či náznak papriky. No to už je rúhačský bonus. Podávajú sa s pita chlebom a dostaneme bodce zvyčajne tri. Souvlaki.

Kaviár, ustrice, hľuzovka. Určite ich každý z nás videl minimálne na plátne v nejakej tej bondovke. No sú aj také snobské pochúťky, ktoré by sa na plátno nikdy nedostali. Lebo sú, jemne povedané, zúfalo nefotogenické. Ako napríklad angulas.

Svieti v ponuke ľahkých predjedál skoro všetkých reštaurácií v Toskánku, Umbrii či Lazia, no máloktorý návštevník neznalý veci si ju objedná. Pritom ide o jednu z najchutnejších záležitostí, ktoré ponúka talianske gastronomické leto. Navyše s históriou ako remeň: panzanella.

Je tu koniec školského roka, pred nami prázdniny plné kúpalísk, kolotočov, cirkusov a pútí. Všade sa nachádza za priehrštie sladkostí, ktoré lákajú a vábia. Medzi nimi sa na prvom mieste vyníma jedna maškrta, tá najstaršia – obyčajná lízanka.

Je zelené a v mažiari vyvoláva rešpekt. Krásna smaragdová farba je taká intenzívna, že pôsobí až jedovato. Vôňa je rovnako silná a vyráža dych. No potom sa tá pasta hodí na cestoviny, rozriedi vodou a je to krása nevídaná. Pesto.

Keď sa pripravuje, je to nádhera. V hrnci sa nám prevaľuje nadýchaná perina, ktorá len čaká na to, aby niečo zakryla a neskôr v peci dodala jedlu jemnú mliečnu chuť a krehkú kôrku. Biela perina sa volá bešamel.

V tom čase sa celé Japonsko dá do pohybu. Ceny hotelových izieb raketovo stúpnu, rovnako ako leteniek. Každý cestuje za tou svojou najkrajšou čerešňou či celým sadom, aby si pod rozkvitnutou korunou vychutnal zelený čaj s obligátnym wagashi.

Niekto si povie: nevídali – obyčajný zapečený sendvič. No vo Francúzsku je to hotové náboženstvo. Konkrétne kaviarenské. A v súčasnosti, po vlne burgrov a poké, opäť naberá do košiara zablúdené ovečky. Francúzsky zvodca croque monsieur (čítame krok mesié).