Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

Stál som raz na pražskom Vítkove a sledoval slezinu českých neonacistov. Ich vodca kázal: „Ozbrojujte sa...!“. Po prejave sa zoradení presúvali na Námestie mieru, kde už na nich čakali ich odporcovia – muži a ženy z anarchistického zoskupenia ANTIFA. V rukách mali baseballové palice. Jednotka rýchleho nasadenia obe skupiny držala na dištanc. Nezúčastnenému pozorovateľovi však musel behať mráz po chrbte.

Nevolajú ho metro. Hovoria mu Underground a the Tube. A majú ho radi, akoby šlo o živú bytosť, nie o systém rýchlej prepravy. Fanúšikovia londýnskej podzemnej dráhy vravia, že je jedinečná.

Neviem, ako to v rodinách máte vy, ale u nás sa tie pravé vianočné nervy, bez ktorých to nie je ono, začínali vždy už pri ozdobovaní stromčeka. Len potom mali Vianoce tie správne grády.

Písničkář, básník, evangelický farář, ale také senátor, a svého času politický vězeň Svatopluk Karásek oslavil 18. října sedmdesátiny – oslava to byla neformální, zcela odrážející dosavadní Karáskův život, tvorbu i postoje. Zároveň dostal Svatopluk Karásek pěkný narozeninový dar – vyšla totiž definitivní verze jeho klasické desky Řekni ďáblovi ne.

Celý svet tancuje v rytme juhokórejského rapu Gangnam Style. Mali by sme aj my?

Pred sto rokmi vyšli Chestertonove Ohromné maličkosti. Najznámejšia esej z tejto výbornej zbierky má názov O ležaní v posteli a je niečím medzi chválou lenivosti a fascináciou tým, čo aj v prázdnej spálni človeka obklopuje. Budúci týždeň by som chcel okrem iného ležať v posteli. Robím to totiž veľmi rád. Samozrejme, nie keď som chorý a nie, keď som totálne unavený. Rád ležím v posteli, čítam, počúvam hudbu, píšem (aj teraz tento text), raňajkujem. Vraj to tak rád robil aj Winston Churchill, takže máme aspoň niečo spoločné.

Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.