Žijeme v čudnom čase. Z jednej strany sa ozývajú apokalyptické reči o konci slobodného sveta, z druhej samochvála, že žijeme v najlepšom z možných svetov. Pre človeka, ktorého najvyššou hodnotou je ľudská sloboda, je ponovembrový čas tak či tak vyvrcholením slovenských dejín, aj keď vie, že dnešné Slovensko nie je najlepším z možných svetov. Nie sme rozdielnou, ale rozdelenou spoločnosťou, nie sme spoločnosťou práva, ale bezprávia, ešte stále ostávajú niektorí z nás za dverami, uzavretí múrom a ohradení plotom, spoločnú budúcnosť ešte stále predurčujú naše odlišné minulosti.

Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

V dvoch lietadlách priviezli v marci 2014 z kyjevského Majdanu do Prahy štyridsať ranených – všetci plní olova. Dvoch z nich si po nevyhnutných operáciách vzal môj ukrajinský kamarát domov. Povedali mu: „Strieľali do nás – neozbrojených – profíci, zabijaci.“ Tí muži už nikdy nebudú ako predtým. Hovorili o tom, ako ich „velitelia“ z Majdanu postupne miznú, nevedno ako a nevedno kam. Otázka znie, či je táto skúsenosť prenosná a aká je jej odolnosť voči demagógii, manipulácii, zneužívaniu…. a hrubej sile.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Úporne premýšľam. Človek sa predsa nemusí riadiť podľa vonkajších udalostí, podľa Fica či opozície, môže kráčať slobodne a samostatne, ako chodec. Ale aj tak. Nemyslím si, že v roku 2014 budú mať na Slovensku najväčší význam prezidentské voľby, aj keď budú jeho najdôležitejšou udalosťou. Buď budeme mať štát s pyramídou neobmedzenej moci, v ktorej bude od prezidenta po posledného vrátnika vládnuť jedna politická strana a jeden muž, a som si istý, že toto je pravý dôvod kandidatúry Roberta Fica.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Jana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.

Časopis .týždeň už sedem rokov pravidelne boduje v svetových súťažiach zameraných na obrazové editovanie či dizajn. Nám v redakcii sa to už zdá ako čosi normálne, ale samozrejme, je to stále viac výnimočné ako prirodzené.

Grasalkovičov palác som zažil, keď bol ešte Pionierskym palácom. Hrali sme tu bábkové divadlo, vedľa cvičili hudobníci, skúšali divadelníci, výtvarníci kreslili portréty podľaVoltairových búst, pri madlách stáli pred veľkými zrkadlami na špičkách baletky, spoza dverí burácala prvá rocková muzika v Bratislave. V záhyboch chodieb a schodísk sme sa hrali na skrývačku.Tajne sme nazreli aj do zadebnenej Tisovej kaplnky.