Fotografický blesk, účinné anestetikum, lapač neutrónov, excimerový laser, neuroprotektívna molekula, iónový motor a potenciálny športový doping. Na pohľad úplne odlišné veci, ktoré však predsa len majú čosi spoločné. Xenón.

Nikto nevie, ako to dostal do našej krajiny, kde vládne paranoia a na hraniciach máme toľko kontrol a obmedzení, ale Miguel to dokázal a má drone (diaľkovo ovládané lietadlo, pozn. prekl.). Je maličké ako detská hračka a s kamerou. Vo svojom voľnom čase ho tento štyridsaťčosi ročný Havančan využíva na objavovanie a sledovanie striech a terás svojich susedov. Je také maličké, že ho takmer nevidieť. Pritom prelieta ponad domy a to, čo fotografuje a nahráva, posiela na obrazovku svojho hrdého majiteľa.

Pražské Staromestské námestie (cca 9 000 štvorcových metrov) a približne kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná írska krčma so slovensko-americko-írsko-ukrajinsko-českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktorý po revolúcii developoval M. G., Žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA.

Milí priatelia, prezývky sú perfektná vec. Tvoriť ich je zábava. Menej zábavné je, ak vám nejaká prischne. Raz mi na základnej škole niekto povedal Tučko Bombička a odvtedy si prezývky radšej vymýšľam sám. Veď aj tu som Pišta Vandal. Kedysi som knižky publikoval pod vlastným menom Štefan Chrappa a potom sa ma jeden čitateľ spýtal, prečo som si dal taký zvláštny pseudonym – „Chrappa“. Doma mi všetci hovoria Štefko (tvrdá výslovnosť je zákon malokarpatského západu).

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Viac michelinských reštaurácií ako on má s prehľadom Brussel či Tokio. U Baskov a Kataláncov sa varí určite lepšie ako priamo v ňom, no svet ho naďalej považuje za miesto, kde sa dá s najväčšou gráciou najesť. Paríž.

Hovorí, že budovanie nezávislých inštitúcií, ako sú napríklad súdy, je práca pre tri generácie. Je zástancom ekonomickej slobody, no neidealizuje si ani podnikateľov, ani existujúci ekonomický systém. Americký ekonóm a politológ Michael C. Munger.

Existuje v Česku niekto porovnateľný s Radoslavom Procházkom? Iste. Má podobný vek (44 rokov) aj hodnotové ukotvenie, rovnaký titul (docent ústavného práva) a má aj silné pochopenie pre to, čo trápi murára z Ostravska alebo učiteľku zo Zlínska. Lenže Vojtěch Šimíček nie je politik. Kedysi ním bol – v 90. rokoch bol krátko členom kresťanskej demokracie –, ale dnes je sudcom. Tento rok by dokonca mal, ak ho schváli český Senát, nastúpiť na Ústavný súd.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Pred štrnástimi rokmi išiel s priateľkou do Kambodže, kde videl deti nakazené vírusom AIDS. Najprv ich fotografoval, no neskôr založil veľmi úspešnú humanitárnu organizáciu Magna deti v núdzi, ktorá pôsobí už v piatich krajinách a má stovky pracovníkov. Martin Bandžák.