Výrok Václava Havla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal vďačným námetom posmechu pre tých, čo nemali nikdy Havlovu odvahu a neznášali veľké emócie, lebo vždy odvažovali svoje city na najmenších kupeckých závažíčkach. Pretože pravda a lož sú veľké vášne a láska rovnako ako nenávisť patrí k najsilnejším emóciám. Lží a nenávisti sme si užili za posledných dvadsaťpäť rokov práve dosť. Pred silnou vášňou nenávisti vzbudzujúcou bázeň, ako medzi Othellom a Jagom, Montekovcami a Kapuletovcami, kráľom Learom a jeho dcérami máme strach. Sme na ňu príliš zbabelí.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.

Je vyhnaný jazyk a jazyk, ktorý vyháňa. Jazyk propagandy a jazyk spisovateľa. Jazyk Goebbelsa a jazyk Imre Kertésza. Orwellovská novoreč totalitných režimov a veta Victora Klemperera o jazyku tretej ríše, že všetko, čo sa neskôr objavilo v myslení a v činoch, bolo najskôr v jazyku. Jazyk Železnej opony a Berlínskeho múru. Jazyk, ktorý je so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Politika Ficovho Smeru je založená na dedičstve komunistickej disciplíny a poslušnosti, a nemyslím to ironicky ani pejoratívne. Nesocialistická politika nemôže byť z povahy veci založená na poslušnosti, ale na slušnosti. Výsledok prvého kola spočíval v nádeji na slušného prezidenta, ale celkom neočakávane aj v znovuzrodení šance na slušnú politiku. Táto šanca dostala v druhom kole riadne zaucho.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Naši redakční kolegovia, Matúš Zajac a Boris Németh, získali nedávno veľké ocenenia. Matúš získal prvé miesto v súťažiach Czech Press Photo a Slovak Press Photo, Boris uspel na Slovak Press Photo. V čom vidia zmysel takýchto súťaží a aké témy ich zaujímajú?