Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

O objavoch, ktoré boli minulý rok ocenené Nobelovou cenou, sa mohli čitatelia .týždňa dozvedieť z pekných textov Vlada Černého, Ivana Černušáka a Petra Jedličku. Dajú sa z osudov tohtoročných laureátov odhaliť nejaké univerzálne charakteristiky, ktoré boli základom ich úspechu?

Kubánskej blogerke Yoani Sánchez, ktorej stĺpčeky uverejňujeme v .klube, sa vďaka OZ Človek ohrození konečne podarilo osobne zavítať do našej redakcie. O politike sme sa s ňou rozprávali už v marci v Prahe, tak sme teraz prevetrali jej cnosti a neresti. Siete virtudes y vicios.

Tahle otázka musí hloubavého čtenáře pořádně trápit. Je to už dvacet čtyři let od převratu a nic. Knih mnoho, spisovatelů málo.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Obraz štátu ako neomylného a milostivého pastiera prihlúplych ovečiek má neuveriteľnú silu. Stačí trochu postrašiť a politici majú zákonodarné eldorádo.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

Cestovateľ Ľudo Jambrich mi kedysi vysvetlil, že je zásadný rozdiel medzi cestovateľskými zážitkami, ak idete sám, v dvojici či vo väčšej skupine. Dvojica je najprirodzenejšia jednotka a dvojicu cestovateľov opačného pohlavia vníma okolie najpriateľskejšie. Pri stopovaní vám zastavia ako prvým a ľudia sa na vás budú najviac usmievať, lebo budú mať pocit, že o vás už niečo vedia: ste, skrátka, romantická dvojica na romantickom výlete. Je jedno, či je to pravda, a ak náhodou nie je, aj tak vás rýchlo prestane baviť to vysvetľovať. Ľahko sa dáte do kontaktu s miestnymi, ale ktokoľvek miestny predsa len začne byť v určitom momente trochu „navyše“.