Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Opustila Banes, bolo horúce prašné ráno. V taške mala spodnú bielizeň a adresu príbuzných v Havane. Keď vlak prišiel na hlavnú stanicu, Cosita sa z hlboka nadýchla a naplnila pľúca vôňou mestského smogu, takého typického pre hlavné mesto. „Som na mieste, na La Placa,“ povedala si a cítila pocit víťazstva. O šesť mesiacov sa ocitne na stanici, na rovnakom mieste, s policajným záznamom a s taškou súčiastok z práčky.

Roger Scruton dal odpoveď na to, ako možno po dvadsiatich piatich rokoch novej generácii pripomenúť, čo to bol komunizmus.

Nedávno mal vo Flámskej opere v Antverpách premiéru Otello pod vedením slávneho Alberta Zeddu. Náš spolupracovník mal možnosť byť pri tom, zhodnotiť nové naštudovanie a zauvažovať o reflexii Rossiniho hudobného odkazu.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?

Žiadny štát v Európe neurobil pre ukrajinskú revolúciu viac ako Poľsko. Od samého začiatku bolo na Majdane okrem belaso-žltých vidieť aj bielo-červené vlajky.

V okolí Moravského Svätého Jána je niekoľko jazier, kam sa dá ísť v lete okúpať. Jedno z nich má tvar podobný Austrálii a volá sa Gergelík. Miestni mu hovoria Gergaz. Aj najslávnejšie hudobné vydavateľstvo na Záhorí je po ňom pomenované.

S tou poverčivosťou je to zložité. Je ťažké nebyť poverčivý, keď sú poverčiví všetci okolo vás a je ťažké byť poverčivý, keď máte aspoň trocha zdravého rozumu. Piatok trinásteho ma nemáta, ale bojím sa pripáliť si cigu od sviečky, aby nezomrel námorník. A keď som dvojtýždňového Filipka zobrala do obchodu, všetci mi hovorili, či bláznim, že mi ho niekto uriekne, robila som si žarty až kým mi potom celý večer neplakal. Mama povedala, že mu mám dať na ruku červenú šnúrku alebo do kočíka niečo červené. Dala som mu na kočiarik plyšového oslíka s červenou čapicou a odvtedy ho nikto neuriekol.

Ak mám byť úprimný, ten stav, ktorý sme prežívali počas olympiády, sa mi veľmi páčil. Pretože také Rusko na export, aké nám usilovne ponúkali, ma uspokojuje väčšmi než Rusko každodenné.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.