Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.

Dielo Kamenné kvety slovenského sochára Karola Lacka bolo dlho symbolom mesta Lučenec. Dnes je rozobrané na kusy. Na jeho mieste rastie obchodné centrum.

Ktorá pôvodná slovenská a ktorá do slovenčiny alebo češtiny preložená kniha vás v roku 2014 najviac zaujala a prečo? S touto otázkou sme sa obrátili na viaceré osobnosti.

Rozhovor s výtvarníkom Rudom Sikorom je vždy zaujímavý, pretože človek sa okrem odpovedí na svoje otázky dozvie aj všeličo iné. Nebolo to ináč ani teraz, keď sme sa rozprávali o súťaži Maľba roka, ktorú každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB.

Ruská kultúra vždy bola súčasťou európskeho kultúrneho kontextu. Putinom rozvíjaný koncept ruského sveta však vracia do Európy niečo úplne iné.

Na internete sa dá nájsť video s mužom, ktorý sa počas krupobitia vyrúti z bytu k svojmu luxusnému autu, vymrští sa na jeho strechu a tam vlastným telom bráni krúpom, aby nepoškodili jeho unikátny lak. Je to niečo medzi plávaním technikou prsia, ale viac sa to podobá na štýl ropuchy v kŕčoch. Keď uvážime že nejedna hrudka toho ľadovca má priemer aj 4 cm, tak vieme vypočítať, že dopadá na zem rýchlosťou temer 90 km za hodinu. Čiže to plávanie na streche pre tohto Argentínčana vôbec nie je bezbolestné. Aj takto môže vyzerať slobodné rozhodnutie obetovať sa pre lásku ku kúsku solídne vytvarovaného plechu.

Ešte začiatkom leta bol Doneck, metropola ukrajinského Donbasu, pokojným miliónovým mestom. Ženy v montérkach vysádzali kvety na záhony. Len okolo budovy bývalého vedenia Doneckej oblasti hliadkovali ozbrojenci. Dnes je Doneck mŕtve frontové mesto.

Režisér Michal Vajdička, čerstvý držiteľ Dosky za inscenáciu Láskavé bohyne v SND. Momentálne tam skúša Bál na motívy Timraviných poviedok, popritom učí herectvo na VŠMU, pripravuje projekt pre ČT, je umelecký šéf Dejvického divadla v Prahe.

Cudzincov na Slovensku nie je veľa, napriek tomu Bratislava patrí medzi európsku špičku v počte cudzincov na obyvateľa. Príbehy tých, ktorých sme oslovili, ukazujú Slovensko vo svetle, v ktorom ho nevnímame.

Milí priatelia, gaštan je maskot jesene. Rástol a dozrieval v korune stromu, hľadel na svet z výšky, a teraz, keď prišiel jeho čas, chystá sa vyskočiť z pichľavého rodného hniezda. Ničoho sa nebojí, nikoho sa nezľakne. U nás v Jure sú všelijaké gaštany. Aj divé, nejedlé – pagaštany, ale aj tie jedlé, fajnové. Pagaštany majú povahu lumpov. Okrem toho, že sa nedajú jesť, padajú znenazdajky na úbohé obnažené hlavy nič netušiacich chodcov. Niektoré komplet so zelenou hrubou šupou. A keď dobre trafia, tak je to taká šupa, že zasiahnutý sa len zapotáca.