Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Hobit: Smaugova pustatina, druhý diel trilógie, prišiel aj do slovenských kín 364 dní po premiére jednotky. Teda nie do roka a do dňa, ale do roka bez dňa. A to je možno to najpresnejšie, čo sa o ňom dá napísať.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Astronauti sú zajedno: nič nevonia tak, ako vesmír. Keď už však majú tú kozmickú vôňu pripodobniť k niečomu pozemskému, vzdialene im pripomína automobilové preteky.

V divadelnom štúdiu súboru Disk v Trnave na Kopánke mala premiéru inscenácia Opulentná sviňa. Je to zvláštna správa o svete, o tom, čo žijeme, ako sa nám darí, kam sme sa dostali.

Keď chce antropológ zmerať výšku určitej vzorky ľudskej populácie len pomocou dotazníkov, má to ťažké. Nadpriemerne vysokí ľudia majú tendenciu svoju výšku znižovať a tí malí si väčšinou radi nejaký ten centimeter pridajú.

V novembri bratislavské galérie a múzeá opäť ponúkajú v rámci 23. ročníka Mesiaca fotografie viacero výnimočných výstav. Dramaturgickou osou festivalu je päť výstav ušľachtilých tlačí.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Milý Marián Kotleba, keďže si sa už dostal tak ďaleko, ako si sa dostal, a hrozí, že sa dostaneš ešte ďalej, mám k Tebe pár prosieb. Ako občan, aktivista a rojko, dievča, čo navštívilo vyše sto slovenských rómskych osád, pobývalo v chyži s Rómami a delilo sa s nimi o smútky i radosti, mám pre Teba pár informácií, ktoré ty nemáš, pretože si za nimi nikdy neprišiel v mieri.