Prestížne architektonické ocenenie Cenu Arch 2017 získala nenápadná kaplnka skrytá v popradskom lese. Člen poroty, nemecký architekt, ju označil za bezchybnú.

Európske filmy si nemôžu dovoliť stometrovú cunami, desaťtisíce zombíkov ani hviezdnu pechotu. Chýbajú nám nielen hollywoodske rozpočty, ale aj – a verím, že najmä – zjednodušujúca veľkorysosť vyhlásiť: ja som najväčší. Z núdze sa musíme venovať tomu, čo zostalo: ľuďom. Niežeby to bolo málo. 

Poriadny jelení guláš alebo tmavoružový steak zaliaty krvavočervenou šípkovou omáčkou či dozdobený čiernymi čučoriedkami. Vôňa lesa, chuť lovu. Všetko je to však slabý odvar proti tomu, čo sme si vedeli zo zveriny servírovať v minulosti.

Nikdy som v lese nenašiel poriadne hríby. Akoby sa predo mnou schovávali. Boli pritom časy, keď som sa odvážne vydával s košíkom na potulky karpatskými lesmi. Vravím si, veď som z vidieka, musím mať na to čuch.  

Tohtoročné odovzdávanie Divadelných ocenení sezóny – DOSKY 2017 malo jednoznačného favorita. Operu Antonia Vivaldiho Arsilda. A to absolútne a zaslúžene. Išlo naozaj o mimoriadny divadelný počin roka.

Nedá mi nepovedať to. Nie som žiadny obdivovateľ, či fanúšik Progresívneho Slovenska. Naopak.

Ani po opätovnom čítaní článku: „My sme les. Kto sú oni?“ som nenašiel jednu zásadnú vec, ktorú považujem v danej téme za veľmi dôležitú. 

Počas jedného skautského tábora v Lopušnej doline bol dubákový rok. Len pár metrov od okraja lesa vedľa našich stanov ste mohli natrafiť na hríby. Maličké, s nežnou guľatučkou hlavičkou, ale aj kusy veľké ako dáždnik záhradného trpaslíka.

Koľko majú manželia detí, je dnes považované za súkromnú vec. Nebolo to tak vždy. Ako veľmi dokázalo dedinské spoločenstvo ovplyvniť svojou mienkou veľkosť rodín, to si dnes sotva vieme predstaviť. A s akými tragickými následkami.

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania.