Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Minulý týždeň uplynulo 17 rokov od chvíle, čo tento štát uniesol vlastného občana a vyviezol ho mimo svojho územia. A prišla ešte vražda Róberta Remiáša. Komu to dnes prekáža?

Nehody na cestách sú zodpovedné za 2,1% všetkých úmrtí. Pokiaľ by sa autá šoférovali samy a odstránil by sa najväčší činiteľ nehôd, vodič, efekt by bol podobný lieku na rakovinu.

Trošku to pripomína časozberný dokument a trošku reality šou. Aj tu sme my diváci akísi voyeri, pretože sa pozeráme dovnútra jednej rodiny.

Na pravici sa veselo preskupujú sily. Možno až príliš veselo, takže skôr než na konsolidáciu to vyzerá na deštrukčný triumf ega. Zdá sa, že veselo je už aj v SaS.

Keď padal komunizmus, bralo sa ako samozrejmé, že až ďalšia generácia, neskrivená dobou, pohne mentalitou Slovenska. Tá generácia práve prichádza.

Junák z chudobnej rodiny, syn policajta a ženy v domácnosti, vyrastajúci neďaleko Štajerského Hradca. Tiahne ho to k športu, skúša futbal, atletiku, nájde sa v kulturistike. Debutuje na filmovom plátne, získa Zlatý Glóbus pre najlepšieho mladého herca. Stane sa filmovou superhviezdou, červeným obrom, posledným svojho formátu. Alebo jediným.