Na pravici sa veselo preskupujú sily. Možno až príliš veselo, takže skôr než na konsolidáciu to vyzerá na deštrukčný triumf ega. Zdá sa, že veselo je už aj v SaS.

Keď padal komunizmus, bralo sa ako samozrejmé, že až ďalšia generácia, neskrivená dobou, pohne mentalitou Slovenska. Tá generácia práve prichádza.

Junák z chudobnej rodiny, syn policajta a ženy v domácnosti, vyrastajúci neďaleko Štajerského Hradca. Tiahne ho to k športu, skúša futbal, atletiku, nájde sa v kulturistike. Debutuje na filmovom plátne, získa Zlatý Glóbus pre najlepšieho mladého herca. Stane sa filmovou superhviezdou, červeným obrom, posledným svojho formátu. Alebo jediným.

Napríklad také nadpisy. Na blogoch, v časákoch, novinách... Sú oveľa čitateľnejšie, ako sa zdajú. Všímajte si tú rafinovanosť. Každý balí svoje články do nadpisov. V nich skrýva povrchnosť, ktorá predáva. Až ma obchádza paranoja, že všetky stĺpčeky, ktoré sú bez nadpisu, sú odsúdené na nečítanosť.

Programový riaditeľ rádia Expres Ivana Antala hovorí, že ich poslucháč chce radšej Guettu ako Ďurindu.

Práve v časoch bolestivých ekonomických kríz sa rodia inovácie, ktoré sú základom budúcej prosperity. Slovensko však zatiaľ svoje šance skôr premrháva. Politici síce radi rečnia o škandinávskom vzore, ale takmer vôbec sa ním neinšpirujú.

Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) je inštitúciou, o ktorej existencii mnohí vôbec netušia. V posledných dňoch však akoby vystúpila z tieňa – a jej nasvietený obraz nevyzerá najlepšie.

Budeme raz jazdiť autom na lacnú elektrinu a financovať si ho formou predplatených kilometrov podobne, ako si dnes platíme minúty u mobilných operátorov? Slovenské konzorcium GreenWay je revolúciou v plienkach.