Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.

Bola to jedna z najväčších káuz v ére samostatného Slovenska. Okrem zopár obvinení – takmer okamžite zrušených prokurátorom – však výsledky práce 16-členného špecializovaného policajného tímu nevidieť. Čo sa vlastne deje?

Už 21 mesiacov je Slovensko bez generálneho prokurátora, hoci Jozef Čentéš bol zákonne zvolený. Hovorí sa, že jeho menovanie odkladá prezident. Ale ten pán vždy plní len vôľu iných – a oni majú strach.

Hoci manžel ju celé roky týral, nikto jej nepomohol. Polícia ju vysmiala, prokuratúra aj súd ignorovali. Keď ju napokon zabil, všetci sa tvária, že nemajú s tragédiou Zuzany Dzivej nič spoločné. Jej smutný príbeh je však zlyhaním konkrétnych ľudí: verejnosť by preto mala poznať ich mená, tváre aj dôvody.

S Jaroslavom Spišiakom som sa prvýkrát stretol asi pred desiatimi rokmi. Už vtedy bolo jasné, že toto nie je obyčajný šerif z Dunajskej Stredy, ale policajt, pred ktorým sa budú mať čoskoro na pozore aj najväčšie mafiánske esá. Na začiatku ho mali radi aj novinári, keďže bol majstrom bonmotov. Nikdy však nehovoril nič len preto, aby zaujal – jeho tlačovky boli veľkou šachovou partiou s tunajšími kmotrami.

Napriek tomu, že políciu, prokuratúru aj súdy opakovane upozorňoval, že jeho otec ohrozuje jeho matku, tragédii nezabránil. Roman Dzivý preto uvažuje, že z krajiny, kde sa obyčajný človek nevie dovolať spravodlivosti, odíde preč.

Polícia mohla voči Milanovi Dzivému použiť aj paragraf o nebezpečnom prenasledovaní. Otázne je, či o tom vôbec vedela.