„V hudbe nemá zmysel hrať sa na nemennosť hraníc.“ Tento výrok Mariána Vargu sa mi už niekoľko rokov spája s dvojicou festivalov. Jedným z nich je Arcus Temporum v maďarskej Pannonhalme, druhým sú Konvergencie. Arcus Temporum oslávil predposledný augustový víkend už desiate výročie svojho vzniku. O starobylom benediktínskom opátstve, pamiatke UNESCO, som na stránkach .týždňa už niekoľkokrát písal.

Štrnásty ročník Konvergencií sa začal aj skončil v Dóme sv. Martina. Na otváracom koncerte znela hudba sakrálna, na záverečnom piesne Henryho Purcella, Leonarda Cohena či skupiny AC/DC.

Violončelista a duchovný otec festivalu komornej hudby Konvergencie Jozef Lupták hovorí, že najradšej hrá na pódiu s ľuďmi a najviac neznáša administrovanie okolo projektov, ktoré iniciuje, a potom ich musí ťahať. Podľa očitých svedkov má však na organizovanie talent.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

The Hilliard Ensemble: Morimur (ECM Records, 2001)

Po troch rokoch náročnej rekonštrukcie sa exodus Slovenskej filharmónie skončil. Slávnostným koncertom v bratislavskej Redute sa v posledný januárový štvrtok prvý slovenský orchester vrátil do svojho domovského sídla.