Taká povolebná realita, že ani Fico s celým Smerom poslaní do minulosti zásadne nezlepšia náladu verejnosti prahnúcej po zmenách a reformách, sa určite neočakávala.
V piatok podvečer prechádzala rodiaca sa vládna koalícia svojou krízou. Čitateľ už azda pozná rozuzlenie, avšak zápas o ministerstvo financií – pretože o to ide – je veľmi zlé znamenie.
Vrcholne extrémna realita, v ktorej sa nová vláda rodila a narodila, celkom isto výrazne ovplyvnila proces jej tvorby. Imperatív rýchlosti ako absolútnej priority zrejme zafungoval.
Priamu voľbu prezidenta si pred 10 rokmi vymysleli opozičné strany predovšetkým preto, aby získali dlhodobú agendu proti moci Vladimíra Mečiara. Dnes to vyzerá, že na svoj príbeh úspechu si už nespomínajú.
Keby udalosť zniesla zľahčovanie či ironizovanie, dalo by sa povedať, že veľké témy, na ktoré slovenská verejná debata doteraz nedorástla, tvorivo otvára Robert Fico.
V nápadnej zhode s konsenzom, že EÚ potrebuje reformu, existuje široká zhoda, že odchod Británie je míľnik, predel dvoch ér a celkom nová kapitola v dejinách tohto kontinentu.