Názor, že aj škandály majú na Slovensku svoje dno, zmenil uplynulý týždeň na jeden veľký hoax. Hovory Kočner-Trnka a zvuková Gorila prelomili všetko.

Priamu voľbu prezidenta si pred 10 rokmi vymysleli opozičné strany predovšetkým preto, aby získali dlhodobú agendu proti moci Vladimíra Mečiara. Dnes to vyzerá, že na svoj príbeh úspechu si už nespomínajú.

Keby udalosť zniesla zľahčovanie či ironizovanie, dalo by sa povedať, že veľké témy, na ktoré slovenská verejná debata doteraz nedorástla, tvorivo otvára Robert Fico.

Spomenúť si s

V nápadnej zhode s konsenzom, že EÚ potrebuje reformu, existuje široká zhoda, že odchod Británie je míľnik, predel dvoch ér a celkom nová kapitola v dejinách tohto kontinentu.

Tri týždne pred voľbami kampaň akoby stále zostávala dlžná stávke, ktorá je 29. februára v hre. Pocit, že strany, od ktorých sa očakáva lepšia budúcnosť, nejdú stále na „plné obrátky“, je vcelku intenzívny.

Každoročné zvyšovanie minimálnej mzdy je klasickým rituálom takzvaného sociálneho štátu, ktorého zmyslom je predvádzanie sa politikov, ako majú na srdci „dôstojný život“ pracujúcich.

Európski lídri sú právom netrpezliví. Integráciu, teda cestu k „čoraz bližšej (zomknutejšej) únii (ever closer union)“, čo je len iné meno pre nefalšovaný pokrok a dobro, stále niekto brzdí. Niekedy sú to nerozumní občania Francúzska a

Rok strhávania reformných symbolov zavŕšil Robert Fico dlho ohlasovaným drahokamom svojho personálneho marketingu – novelou Zákonníka práce.