O tom, že výslednú chuť jedla určujú do veľkej miery korenia, nepochybuje asi nikto. Na tom, že spoločnou charakteristikou mnohých korení je viac či menej štipľavá chuť, by sme sa asi tiež vedeli zhodnúť. Ale prečo potom nepovažujeme štipľavú chuť za jednu zo základných chutí. Prečo sladká, slaná, kyslá a horká áno, ale štipľavá nie?

Asi len máloktorý človek nevystrúha po zahryznutí do citróna onen typický „kyslý ksicht“. Všetky svaly tváre a krku sa reflexívne stiahnu v kŕči, slinné žľazy vylúčia kvantá tekutiny a na okamih máme intenzívny pocit, že ústa už tak skoro asi neotvoríme. Prečo vlastne?

Tento článok nie je o fajčení a už vôbec nie je jeho propagáciou. Autor totiž považuje fajčenie za bezkonkurenčne najabsurdnejšiu aktivitu, akej sa len človek rodu Homo sapiens – inak vraj človek rozumný – môže dobrovoľne zúčastniť.

Alkohol je (vraj) metla ľudstva. Ak je tento výrok pravdivý, tak vypovedá presne toľko o ľudstve, koľko o  etanole. Na druhej strane, asi naozaj neexistuje staršia, známejšia alebo zneužívanejšia rekreačná droga na svete.

„אין חיה כזו“ (Niečo také neexistuje!). Presne túto hebrejskú vetu si v duchu vyslovil šokovaný Daniel Shechtman hneď po tom, ako zdvihol zrak od elektrónového mikroskopu.

Diabol je (vraj) ukrytý v detailoch. Tam možno tiež, ale v kapsaicíne určite. Stačí ho totiž len malilinká štipka na jazyk a v ústach okamžite rozpúta hotové peklo. Kapsaicín je mimoriadne účinná fytochemická zbraň.

Nemajú ruky, nohy ani chvost a predsa sa mimoriadne pevne držia na každom povrchu, na ktorom sa ocitnú. A dostať ich odtiaľ je možné prakticky len násilím. Sú tam totiž doslova a do písmena prilepené.

O tohtoročnú Nobelovu cenu za chémiu sa podelili rovnakým dielom traja čiperní, viac-menej osemdesiatnici: Američan Richard F. Heck, japonský Američan Ei-ichi Negishi a Japonec Akira Suzuki. Bola im udelená za objav a rozpracovanie paládiom katalyzovaných organických reakcií.

Je ľahučké ako vánok a zároveň pevnejšie než oceľ. Je tenšie ako ľudský vlas a pritom pružnejšie ako guma. Voda ho nezmáča, mráz mu neublíži a horúčava nespáli. Žeby sci-fi? Vôbec nie, ide o (ne)obyčajné pavúčie vlákno.

Ryby žijúce v antarktických moriach poznajú v zásade len jedno ročné obdobie – zimu. Všade je permanentný mráz a teplota vody nezriedka dosahuje -2°C. Vďaka vysokému obsahu solí však more ani vtedy nezamŕza. Ryby však slané nie sú a navyše ich krv za bežných okolností mrzne už pri nule. Ako je teda možné, že sa z nich nestane kus mŕtveho ľadu?