Včera sa v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava začal 12. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.

Samovražda je smutnou výsadou ľudí. Občas sa síce objavia správy o veľrybách hnijúcich na brehu mora, no možno úspešne predpokladať, že ich tam nepriviedol chorobný psychický vývoj, aký privádza k rozhodnutiu vziať si život mysliace bytosti. Premyslene a plánovite čosi také dokážeme len my. Prečo je to tak?

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

V Šamoríne sa odohrala udalosť, ktorá otriasla verejnou mienkou a zapríčinila paniku medzi obyvateľmi. Judita Nagyová sa priznala k bosoráctvu a udala tri priateľky, že po nociach lietali na hrady v Hainburgu, Svätom Jure, Devíne a pristávali aj na veži kostola v Holiciach.

Bol jedným z najvplyvnejších ľudí štátneho systému pred rokom 1989. Bol námestníkom ministra vnútra, posledným náčelníkom tajnej polície Štátnej bezpečnosti – ŠtB, ktorá bojovala proti vnútornému nepriateľovi mocných. Teda proti vlastným občanom. Vplyvnú pozíciu zastával aj po revolúcii, keď pracoval pre finančnú skupinu Penta. Keď bilancuje svoj príbeh, nechýba mu sebareflexia. Alojz Lorenc.

Do komunálnych volieb zostávajú ešte tri týždne. Niekoľko mimovládnych organizácií predstavilo zaujímavé projekty, ktoré porovnávajú výkony samospráv miest a obcí. No Slovensko potrebuje aj hlbšiu diskusiu o tom, čo vlastne robí dobrého starostu alebo primátora.

Keď koncom augusta Jaroslav Haščák oslavoval svoje 45. narodeniny, mohol okrem symbolických štyridsiatich piatich sviečok sfúknuť aj tri navyše.

Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie sa za pätnásť rokov vyprofiloval na miesto inšpirujúcich (nielen) hudobných stretnutí.

Divadelná sezóna sa skončila. Na jednej strane spokojnosť, že sa inscenácie podarili, na druhej strane prázdnota. Asi taká ako po premiére. Chvíľa nadšenia, radosti zo stvoreného sveta, a potom prázdnota. Režisér sa utiahne do úzadia. Je vyprázdnený emotívne aj fyzicky. Ak tou tvorbou žil, ak nie je racionálny matematik, ktorý iba vypočíta zaujímavú rovnicu. Nie som matematik , inscenáciou žijem. Ponáram sa do toho zvláštneho sveta, ktorý nie je reálny, ale bez reálnych zážitkov, skúseností, poznaní, bez reálnych predstáv a snívaní by ten svet divadla nemohol komunikovať s reálnym divákom.