Na jar ich všetci alergici majú plné zuby. Majú natoľko dráždivý peľ, že dokáže jedným šupom vohnať slzy do očí a skaziť kýchaním celý deň. Na jeseň a v zime však na lieskovce nedajú dopustiť.

Kiska v parlamente Prezident Andrej Kiska vystúpil minulý týždeň s prejavom v parlamente. Reagoval v ňom na aktuálne kauzy v zdravotníctve aj na verejné protesty proti korupcii. Kiska povedal, že ľuďom na ulici rozumie a ich aktivitu považuje za legitímnu a pochopiteľnú. Protestné zhromaždenia sa minulý týždeň uskutočnili v Bratislave a v Košiciach. Politici by podľa prezidenta mali takto prejavenú nespokojnosť počúvať.

Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Je utorok podvečer, citeľne sa ochladilo. Počet ľudí sa postupne zvyšuje, dve tretiny tvoria mladí ľudia. Hoci sa tu odohrá aj malá subdemonštrácia sekty okolo Slobodného vysielača (majú megafón, transparent, vlastné heslá), reč tvárí prezrádza, že prišli najmä slušní pracujúci alebo študujúci ľudia. Vadí im korupcia a Smer, sú to pre nich synonymá.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

Aké malo Slovensko za posledné desaťročia sny? V 50. rokoch to bolo zbavenie sa jarma komunistického prenasledovania. Tento sen sa nakrátko naplnil v roku 1968. Po roku 1969 tu vládla únava z normalizačnej politiky a až spontaneita na námestiach v novembri 1989 hovorila o sne slobody.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Je mi čudné, ale aj nie je, ako málo sa v Pakistane píše o Islamskom štáte. Po všetkom tom, čo som tu zažil, a čo o Pakistane viem (len dve krajiny majú v názve slovo „islamská“, a to práve Pakistan a Irán), by som si povedal, že IS bude denne na prvých stránkach tlače. Nie je. Prečo asi?

Dejiny novodobej slovenskej architektúry majú dve, vlastne tri veľké mená. Presne takto sa to zväčša uvádzalo: dve veľké mená – Dušan Jurkovič, Emil Belluš. No a potom sa zvyčajne dodalo, že je tu vlastne ešte jedno dôležité meno. Friedrich Weinwurm.

Pri rannom čítaní správ na jednom z českých informačných portálov som sa dozvedel, že Islamský štát – áno, ten, čo stína hlavy novinárom, humanitárnym pracovníkom, „nepriateľom“ islamu – je konšpiráciou Izraela a USA. A aj tie ekonomické sankcie, ktoré majú ochrániť Ukrajinu pred ruskou agresiou, sú iba olejom do ohňa. Približne tak povedali exprezident Klaus a jeho exporadca Hájek, prezident Zeman, expremiér Čarnogurský, premiér Fico... ak mám vymenovať aspoň časť predstaviteľov generácie súčasnej a nedávno minulej vodcovskej elity. Ide vraj o ropu a geopolitické záujmy mocností. Pomerne pestrá a masívna časť občianskej verejnosti im súhlasne pritakáva.