Osem hodín vyslovovania nedôvery – pochopiteľne – nestačilo, aby Pavol Pavlis skončil ako minister hospodárstva. Iba 50 hlasov za odvolanie dalo navyše zabudnúť na istú nádej z káuz v zdravotníctve.

Minister hospodárstva je v krištáľovo čistom konflikte záujmov: jeho bývalá firma totiž žiada od štátu približne 60 miliónov eur. Ak nechce premiér Fico po kauze CT stratiť aj posledné zvyšky dôveryhodnosti, mal by Pavla Pavlisa čo najskôr odvolať z funkcie.

Ukázalo sa, že sankcie, ktorým mnohí neverili, majú veľký vplyv. Moskva musí teraz konať tak, aby Západ sankcie zrušil, inak bude mať ich ekonomika problémy.

V decembri prebehla médiami správa, že basketbalista Kobe Bryant v počte nastrieľaných bodov konečne prekonal Michaela Jordana. Legendárny tréner Phil Jackson mal dočinenia s obidvoma. V pozoruhodnej knihe spomienok opisuje, ako zvládal ich egá.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Noci sa predlžujú a tma dáva priechod zvýšenej aktivite zlých síl. Katarínou sa začínajú tzv. Stridžie dni. Pre súčasníka je vyhľadávanie stríg a bosoriek cez taký lucijský stolček len neškodným folklórom, kedysi to však bolo reálne povolanie a označeným ženám išlo minimálne o život.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Prežil pestrý život dobroduha, žil v emigrácii a fotil pre popredné svetové magazíny. Nedávno otvoril v Stredoeurópskom dome fotogafie v Bratislave výstavu Domovina. Antonín Kratochvíl.

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?