Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Puškinov dom Andreja Bitova a Pochovajte ma za lištu Pavla Sanajeva. Rozsiahly, členitý román a jednoducho napísaná novela. A predsa majú niečo spoločné.

Mestský festival je snom každého fanúšika, ktorý ocení fakt, že za dobrou hudbou nemusí cestovať desiatky kilometrov. Keď sa nájde skupina nadšencov, ktorá sa do podobného nápadu pustí práve vo vašej metropole, len ťažko sa dá odolať.

Livio odcestoval a požiadal priateľov, aby sa mu postarali o najdôležitejšiu vec jeho života. Nebolo to dieťa ani domáce zvieratko alebo niečo podobné. Bola to rastlinka marihuany, ktorú bolo treba polievať, aby bola pripravená na výrobu prvých cigariet. Takáto starostlivosť si vyžaduje tých správnych „babysitterov“, ktorí ju dajú za okno, ale tak, aby ju nevideli susedia ani potenciálni bonzáci. Rastlinka to prežila, ale pri návrate domov si jej majiteľ sľúbil, že už nikdy svojho miláčika nenechá v rukách takých novicov.

Milí priatelia. Neviem, či to niekoho bude zaujímať, ale naša kapela ČAD funguje už dvadsať rokov. Hráme tú najextrémnejšiu hudbu, akú si dokážete predstaviť. Niečo na ten štýl, že do automatickej práčky nahádžete kamene, dáte najvyššie obrátky a zapnete odstreďovanie. Vyzerá to, že bubon z práčky už-už vyletí, ale nakoniec to ustojí. Ten hrmot je ohromný. Naša hudobná produkcia je v rámci štýlu na vysokej úrovni. Rovnaký rachot vieme zopakovať s minimálnymi odchýlkami aj stokrát. To sa cení.

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Ktovie či v ECB oslavujú. Nemyslím novú 20-eurovú bankovku, ale dôležité výročie v nekončiacom boji proti kríze – práve sa končia trojročné neobmedzené úvery komerčným bankám.