Módne vlny v stravovaní dokázali neraz hýbať dejinami. Viedli sa kvôli nim vojny, objavovali kontinenty. V niektorých prípadoch stáli dokonca za drancovaním prírody či priamo vyhynutím niektorých druhov. No sú aj opačné prípady, jedným z nich je roveja.

Človek dostane chuť na niečo exotické a konečne sa priberie k tomu, aby si navaril nejakú pochúťku z juhovýchodnej kuchyne – thajskú, vietnamskú, kambodžskú, laoskú či indonézsku. Pozrie do chladničky a zrazu zistí, že nemôže. Chýba mu totiž kľúčová ingrediencia: rybia omáčka.

Je čas obeda, chlapi sa nahrnú k stolu a pred nich vrtká teta postaví pekáč s niečím, čo trochu pripomína rozvŕtané lazane, vznešenejší granadír a dokonca niečím aj bryndzové halušky, pretože na záver sa pridáva vyškvarená slaninka. Podávajú sa párance.

Vyzerá to trochu čudne. Biele akoby pootvorené ústočká z kysnutého cesta, pripraveného nad parou, naplnené rôznymi ingredienciami – nakladanou zeleninou, trhaným bravčovým mäsom a bylinkami. To všetko úhľadne naskladané na tanieri alebo podávané len tak do ruky. Bao.

Dnes ju nevnímame ako niečo výnimočné či hodné pozornosti, a pritom bola svedkom ohromných spoločenských premien. Pripravujeme ju vždy, keď čakáme hostí či chystáme sviatočné pohostenie. Kráľovná recepcií, večierkov a švédskych stolov. My ju voláme studená misa.

O jedlách, ktoré majú v názve krajinu, v ktorej o nich jakživ nepočuli, sme už písali mnohokrát. Všetko, čo nám príde lahodné či trošku luxusnejšie, nazývame radi „parížske“ či „viedenské“. Prečo sa však obložené vajce zaliate majonézou volá ruské?

Francúzom sa nedá uprieť istá elegancia, zmysel pre štýl a cit pre pravé dramatické gesto. Keď Francúz na dvore zabije svoj národný symbol – kohúta, urobí ho určite na najlepšom víne.