Edward Lucas je editor britského časopisu The Economist a bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe. Pozná náš mentálny svet dvadsaťpäť rokov. Podáva o ňom zvláštnu správu: „Porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene.

„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.

Byť na okrúhlych oslavách Novembra aj v Bratislave, aj v Prahe sa mi podarilo po prvý raz. A bolo to zaujímavé. Dve časti bývalého štátu sa už líšia, ale stále sa aj veľmi podobajú.

Najnovšia kniha Alty Vášovej je menoslovom. Aj sa tak volá: Menoslov. Dvadsaťšesť ľudí rôzneho veku, zoradených podľa abecedy. O každom sa však dozvedáme niečo podstatné.

Pätnásteho júla tohto roku zomrel slovenský básnik a esejista Ivan Kadlečík. Prinášame dva jeho texty z rokov 1974 a 2012, ktorými si chceme uctiť pamiatku tohto autora dôležitého pre našu kultúru. Texty vybral Peter Zajac.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Pod príkrovom islamistického teroru a vojny s Islamským štátom, Pegidy a Legidy, novej gréckej vládnej koalície, pod príkrovom nášho referenda zúri vojna na Ukrajine. Ocitla sa v úzadí mediálnej pozornosti, ako veľa udalostí, ktoré prinášajú každodenne nešťastie, biedu, trosky a smrť.

Po mnohých reakciách, otázkach a tiež nepravdivých výrokoch zo strany RTVS považujem za nevyhnutné napísať nasledujúcich pár bodov.

Rudolf Chmel sa novembrovo vyjadril o Verejnosti proti násiliu: „Čelní predstavitelia videli jej charakter na začiatku 90. rokov v liberálne umiernenej ľavici. Až neskôr sa aj pod vplyvom centrálnej politiky radikálnej liberalizácie trhu a masívnej privatizácie štátneho majetku preklopil na pravicovú stranu (ODÚ)…“

Prímerie je krátkym časom medzi vojnou a mierom. Alebo medzi mierom a vojnou. Ináč povedané, je pauzou, od ktorej povedie cesta k mieru alebo k vojne. A keďže Rusko je dnes vypočítateľné len vo svojej nevypočítateľnosti, kladieme si dve otázky – čo urobí a čo máme urobiť my.