Andrej Danko využil letné prázdniny, aby sa s vervou jednotkára naučil veľkú lekciu politickej komunikácie – umenie presmerovať tému. Položil pri tom vlastnú vládu.

Na Slovensku je to tak. Nehas, čo ťa nepáli. Mlč, ak si svedkom svinstva. A ak už nemlčíš, aspoň nekrič tak hlasno, aby ťa počuli až na Európsku komisiu.

Tento komentár bol napísaný pár hodín predtým, ako prebehlo stretnutie koalície na Úrade vlády.

Bukovo-jedľovým pralesom na severovýchode Slovenska hrozí, že ich vymažú zo zoznamu UNESCO. Usilujú sa o to ochranári zo združenia VLK. Paradox? Nie, logický krok, pretože sa tam ťaží drevo.

Dianie na severe od našich hraníc je napätím demokracie a liberalizmu, ale aj súbojom predstáv, či si pád komunizmu žiadal tvrdšiu revolúciu. O tom, čo sa deje v Poľsku, hovorí konzervatívny sociológ Michał Łuczewski.

V roku 1970 získal film Sladké hry minulého leta režiséra Juraja Herza, scenáristky Alty Vášovej a kamermana Doda Šimončiča hlavnú cenu festivalu v Monte Carlo. Ako to súvisí s dneškom?

Amfiteátre a letné kiná na Slovensku boli po revolúcii považované za produkty minulého režimu, ktoré sa dnes nedajú na nič normálne použiť. Ale dnes je všetko inak. Obľuba amfiteátrov z roka na rok rastie.

Slovenský národ by bez zjednocujúceho spisovného jazyka vznikal veľmi ťažko. Málo doceňujeme, na čo sa v polovici minulého storočia podujali Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci.

Pri jednom stretnutí, na grilovaní rýb a po druhej fľaške dobrého vína u nás na dvore, vznikol nápad zrealizovať „šalený“ festival.

Na Poľsko sa možno teraz kdekto pozerá zvrchu ako na krajinu zaostalú, tmársku, v ktorej sa preto darí podivným politikom. No stačí zájsť do kina a spoznáte aj celkom iné Poľsko.