Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

Mäso sa na našom stole udomácňuje čoraz častejšie. Vyberáme si z rôznych druhov, dá sa už natrafiť na skvelú jahňacimu, baraninu, dokonca už ani starené steaky nie sú problémom. Obchádzame však radi jednu delikatesu – vnútornosti.

Patrí k najvplyvnejším nemeckým filozofom súčasnosti. A hoci podľa vlastných slov nepôjde v budúcotýždňových nemeckých voľbách voliť, jeho texty majú veľký spoločenský vplyv. Prinášame úryvok z knihy Petera Sloterdijka Kritika cynického rozumu, ktorá vychádza v slovenskom preklade.

Keď v Británii odobrali slovenským občanom deti, vybrala sa na tamojší súd, a ako právnička dosiahla v kauze zvrat. Ukázala tak, že ak je štátny úradník akčný typ, ktorý sa nebojí riskovať, môže účinne pomáhať. Šéfka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí Andrea Cisárová.

No tak dobre, tentoraz žiadne hundranie, ale len to dobré. Začnem klasikou: máte chutné halušky, pekné dievčatá a vaša pijatika je silná. O bode 1 a 2 viem však málo, halušky sa tu len zriedka podávajú ako obedňajšie menu a vaše dievčatá obdivujem zväčša z diaľky.

Štátne nemocnice vypovedali Unionu zmluvy, vraj málo platí. Kontext a použité argumenty však nepustia. Problém, ktorému dnes Union čelí, je štátny marketing karpatského typu.

Miloš Zeman vyliečil politológov z teórií, že s priamou voľbou prezidenta sa majú upraviť aj jeho právomoci. S argumentom vyššej legitimity si začal svoj politický priestor kolíkovať sám. A to tak razantne, že komentárov či esejí o „poloprezidentskom systéme“ sú plné stránky pražskej tlače.

Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“

Až kým nezačal ohlušujúco revať alarm, vyzeralo to ako dobrý nápad. Bol som na jedinom mieste v Londýne, kde nechcete tráviť večer: v jednom z minihotelov v okolí vlakovej stanice Paddington. Miesta vedľa postele akurát tak na uloženie dvoch topánok (za sebou), recepcia 50 metrov krížom cez štvorprúdovku a hlavne tradičný anglický studený odchov, s vykurovaním „čo si nadýchaš, to máš“.

Mala takmer tridsať a študovala druhú vysokú školu, keď režírovala svoj prvý film. Mala vyše štyridsať a dve adoptované deti, keď porodila syna. Hoci má nálepku, že točí ženské filmy, do kín práve prichádza jej nový film o mužoch Revival. Česká režisérka Alice Nellis.