Spomínam si, ako po revolúcii v roku 1989 koncertovali v detských námorníckych oblečkoch z cimrmanovských čias. No sú takí, čo si pamätajú, že Petr Fiala a spol. ešte predtým hrávali v telocvičných úboroch čiže v bielych tielkach a červených trenírkach. Priatelia, Mňága a Ždorp oslavuje 25 rokov existencie! To je dôvod na rozhovor s jej frontmanom Petrom Fialom.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Strana Viktora Orbána získala v roku 1994 vo voľbách podporu iba sedem percent voličov. Čo sa stalo, že sa z tejto okrajovej liberálnej strany stala najmocnejšia strana Maďarska? Píše Paul Lendvai.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Len málokto dnes verí alchýmii. Oveľa viac našich súčasníkov verí astrológii, homeopatii alebo matematickým modelom v ekonómii. Alchýmia má zo všetkých spomínaných žánrov výrazne najhoršiu povesť. A to je škoda.

Naše sídliská rýchlo menia svoj vzhľad. Zateplené a jasavými farbami vymaľované domy však začínajú vzbudzovať rozpaky aj kritiku. Je toto správna cesta?

Volebný megahit „Rast, nie uťahovanie opaskov“ sa stáva novou politickou pesničkou Európy. Hrajú ju všetky rádiá, páči sa Françoisovi Hollandovi, Grékom i Robertovi Ficovi. A možno túto pieseň budeme počúvať aj v lete na kúpaliskách z ampliónov.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.

Viacero zaujímavých výstav, ktoré bolo možné v posledných rokoch v Bratislave vidieť, sa spája s menom Ján Kukal.