To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Rok 2013 sa ešte ani poriadne nezačal a v podstate len pár dní po premiére nie príliš vydareného filmu Mariany Čengel Solčanskej Miluj ma alebo odíď tu máme ďalší slovenský kúsok. Ďakujem, dobre Mátyása Priklera. Tentoraz ide o kúsok takmer husársky. V tom pozitívnom zmysle slova.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Milí priatelia, moja manželka vynašla detektor trápnosti. Kým sme boli mladší, utajovala to predo mnou. Bála sa výsmechu, nepochopenia, či dokonca odmietnutia.

Pred sto rokmi vyšli Chestertonove Ohromné maličkosti. Najznámejšia esej z tejto výbornej zbierky má názov O ležaní v posteli a je niečím medzi chválou lenivosti a fascináciou tým, čo aj v prázdnej spálni človeka obklopuje. Budúci týždeň by som chcel okrem iného ležať v posteli. Robím to totiž veľmi rád. Samozrejme, nie keď som chorý a nie, keď som totálne unavený. Rád ležím v posteli, čítam, počúvam hudbu, píšem (aj teraz tento text), raňajkujem. Vraj to tak rád robil aj Winston Churchill, takže máme aspoň niečo spoločné.

Alessandro Baricco: Pán Gwyn, Andrzej Stasiuk: Bílá vrána, Ivica Ruttkayová: Hadia žena, E. Boboš Procházka, Marek Wolf: Diversion, Shugo Tokumaru: In Focus?

Mám babičku v domove dôchodcov. Dnes sa tomu zariadeniu hovorí trochu inak, myslím, že domov seniorov, ale výsledok je ten istý. Babička je zdravotne relatívne v pohode, hlava jej pracuje ako zamlada a jesť jej chutí. Okrem občas nedobrého výkonu kuchyne sa na nič nesťažuje.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.