Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

V známom „marshmallow teste“ z konca šesťdesiatych rokov sa skúmali reakcie štvorročných detí, ktoré mali po jednom vstúpiť do miestnosti a rozhodnúť sa, či si obľúbenú sladkosť (marshmallow) zoberú okamžite, alebo počkajú.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Musí byť Francúzsko stále v niečom výnimočné? Ešte sme sa nespamätali z toho, že Francúzky si údajne vedia užívať život, zásadne nepriberajú a aj keby prišiel Súdny deň, nezabúdajú, že sú príťažlivé ženy. To sa najnovšie máme koriť pred ich prvenstvom aj v záležitostiach výchovy?

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Kanaďania majú v hudobnom svete zvláštnu povesť. Ich vláda vynakladá na liečbu z komplexov z Ameriky a Veľkej Británie obrovské sumy, podporuje export ako o život, dopuje scénu podobne ako v Nemeckej demokratickej republike dopovali atlétov. Výsledky nie a nie sa dostaviť, no v každom prípade je to dobrý ťah na štátnu kontrolu celého umenia a budovania lenivosti. Ale ani toto nedokáže zabrániť niektorým jedincom zachovať si zdravo horúcu hlavu a hrať, akoby sa nedíval nejaký úradník z nejakého výboru.

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

Slovensko patrí do tej časti Európy, kde sa štrajkuje málo. Našťastie. Štrajk je krajné riešenie a mal by prichádzať v krajnej situácii – o to nevhodnejšie je, keď sa stane súčasťou životného štýlu. Aj odporcovia štrajkov ako takých však majú porozumenie pre také situácie, v akej sa dnes nachádzajú slovenskí učitelia. Mnohí rodičia i učitelia, ktorí sami neštrajkujú, vyjadrujú s myšlienkou učiteľského kroku porozumenie.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.