Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.

Španielsko je krajina kontrastov a pápeža Benedikta XVI. tu počas Dní mládeže nevítala len elita, ale aj protesty. Najmä sa však zišlo vyše milióna nadšených ľudí.

Rozprávať sa s Veronou Šikulovou je ako vstúpiť de jej kníh a do kníh jej otca Vincenta. Asi to bude preto, lebo písanie (a čítanie) je pre ňu „spôsob bytia".

Okrem Slovenky Evy Jánošíkovej a ďalších jedenástich mladých, ktorí mali príležitosť obedovať s pápežom, sa zoči-voči Benediktovi XVI. ocitlo niekoľko ďalších ľudí.

Dobrovoľná skromnosť ekonomiku ani zemeguľu nespasí, prispieva však k osobnému rastu.

To, čo je v jeho knihách intelektuálne, nie je pre každého čitateľa dôležité. Jeho román Meno ruže zhltli milióny ľudí, ktorí hľadali a našli „len“ vraždy mníchov, zakázanú lásku a záhadu starých rukopisov. Ale bolo by chybou vyhlasovať Eca za akéhosi predchodcu Dana Browna.