Budúci pondelok sa uskutoční druhá inaugurácia Baracka Obamu. Americký prezident si dá vo svojom druhom a poslednom volebnom období záležať na tom, aby vystupoval ako príjemný, dôstojný a umiernený prezident, ktorý má dobré spôsoby.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Na oboch stranách Atlantiku má pravica problém. Chýba jej líder. Je to ako parafráza Dr. Johnsona. Zvolenie Baracka Obamu je triumfom nádeje nad skúsenosťou. Američania zaťali zuby a za odmenu dostali ďalšie štyri roky s Obamom. Prečo to urobili? Tí, ktorí sú závislí od štátu, zamestnanci vo verejnom sektore, slobodné mamičky, ktoré sa „vydali za štát“, a tak ďalej mali dôvod za Obamu hlasovať. Zvyšok nie.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Americké prezidentské voľby majú pre mňa veľké čaro. Už štvrtýkrát za sebou som sa vrátil do Washingtonu, aby som ich pozoroval v priamom prenose.

Boj proti konzumnému kapitalizmu vždy oslovoval časť mladých ľudí, intelektuálov aj umeleckú bohému. Lenže, čo ak kontrakultúra v skutočnosti náš hospodársky systém neohrozuje, ale poháňa?

Čo rozumné sa dá povedať o voľbách, v ktorých dvoch lídrov delí jedno percento? Keby Romney získal o stotinu viac, bola by to už iná Amerika? Aký trend je vôbec možné dohľadať v takto dlhodobo ostro rozdelenej krajine? Nie je Obamov tesný triumf skôr vecou momentálnej nálady, krajšieho úsmevu či dokonca náhody (hurikán Sandy), než hlbinnej zmeny Ameriky?