Nedávno publikovaný list Ernesta Hemingwaya talianskemu priateľovi údajne odhalil „ľudskú stránku“ tohto spisovateľa. Konkrétne malo ísť o to, že veľký Hemingway sa podľa listu rozplakal, keď musel zbaviť utrpenia svojho obľúbeného domáceho kocúra.

Podpora Občianskej platformy upadá. Hlavným dôvodom je dôchodková reforma, ktorá sa má dotknúť 80 percent obyvateľstva. Doteraz išli muži na dôchodok vo veku 65 rokov a ženy v 60. roku života. Po novom majú obe skupiny pracovať až do 67 rokov. Premiér Donald Tusk vyhlásil, že ak sa neprijme táto reforma, celý systém sociálneho zabezpečenia sa zrúti. Aby ľudí presvedčil o potrebe zmeny, povedal, že ak budú dlhšie pracovať, dôchodky budú značne vyššie.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Desaťtisíce ľudí sa čoskoro stretnú v Riu na Summite Zeme OSN. Účastníci – od unavených politikov po zapálených aktivistov – majú znovu podnietiť globálny záujem o životné prostredie. OSN stavia na obdiv prísľub „zelenej ekonomiky", zameranej na boj proti globálnemu otepľovaniu. V skutočnosti však summit mieri na nesprávny cieľ. Globálne otepľovanie nepredstavuje hlavnú ekologickú hrozbu. Aj keby sme – nerozumne – predpokladali, že tento jav spôsobí všetky úmrtia ako dôsledky záplav, sucha, horúčav a búrok, predstavoval by celkový súčet len 0,06 percenta všetkých úmrtí v rozvojových krajinách.

Madrid vysiela zúfalé signály, Berlín odmieta pomoc. Tak by sa dali zhrnúť titulky médií minulého týždňa, ktoré mapovali krízu zjednotenej Európy. Španielsko sa stáva nočnou morou eurozóny. Možno však bude aj budíčkom.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Fedor Gál tvrdí, že nie je ani sociológ. ani prognostik, je celoživotný fluktuant, ktorý sa učí za pochodu, momentálne sa cíti najviac dokumentaristom a glosátorom. Všetky jeho záujmy majú jeden spoločný základ: obsesívny záujem o spoločenské problémy.

Slayer: Seasons In The Abyss (Def American 1990)