Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Ján Švancara st.: Myjavské piesne. (Nikdy nevydaný album)

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Headlineri vždy rozdeľujú divákov Pohody na dva tábory – tých, ktorým sa ich vystúpenie páčilo a iných, čo sa po zopár pesničkách radšej vybrali k menším pódiám. Dôvodov, prečo sa niekomu akt na hlavnom pódiu páči a inému nie, je niekoľko, často za to môže aj premenlivý zvuk, ktorý býva v zadných radoch oveľa horší ako v kotle pod pódiom alebo jednoducho väčšia či menšia zainteresovanosť. Fanúšik je schopný stráviť od svojho miláčika čokoľvek, čo sa u náhodného diváka povedať nedá. A najmä pred hlavným pódiom je často toľko ľudí, z ktorých má každý iný názor.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Emilíana Torrini mala na Pohode vystúpiť 18. júla 2009. V dôsledku tragickej nehody bol však festival zrušený.

Vládne zmeny druhý dôchodkový pilier síce neodstránia, no obmedzia ho. Ľudia, ktorým zostávajú ešte desaťročia do penzie, by mali rozmýšľať o ďalších „pilieroch“ zabezpečenia na starobu, mimo oficiálneho systému.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.