Severská kinematografia od počiatkov - ako tichá voda - brehy myje. Robí to tak od čias Mauritza Stillera, Carla Dreyera, Asty Nielsenovej, Grety Garbo cez Viktora Sjöströma až po Ingmara Bergmana, Liv Ullmannovú, Maxa von Sydowa či bratov Kaurismäkiovcov. Podmyté brehy ovplyvňujú ráz krajiny.

Je to veľmi smutné. A to aj v rámci toho, aké to niekedy vie byť veselé. „Mám jointa radšej ako teba,“ povedal môj kamarát Chhewang svojej frajerke a opustil ju. Chcela od neho, aby menej hulil.

Popri Hannah Arendt Library a Juraj Špitzer Room sa dostávame k miestnosti označenej „Zasadačka”. V nej zasadá Rada Audiovizuálneho fondu. Tá by mala zareagovať na výzvu nezávislých filmových producentov. Preto sme tu.

Divadelná inscenácia o tínedžeroch a pre tínedžerov je ako legálna stena pre sprejerov: jedno aj druhé je dobrý nápad, jedno aj druhé môže byť zamýšľanou cieľovou skupinou ľahko považované za totálnu trápnosť, no hoci výsledok má ďaleko od zaručeného, jedno aj druhé treba robiť. Treba na to však odvahu.

Do you know what you want? Spýtala sa čašníčka v krčme v New Yorku. Mám rád americký prízvuk v angličtine. Mám s ním pekné zážitky. Tá čašníčka vravela svoju frázu tisícikrát za deň, usmievala sa pritom, a tak to pekne zhltla, že som hneď neporozumel. Otázku zopakovala. Opäť zľahka a šarmantne, ja som pochopil a odpovedal som: Which Ivan?

Japandroids. Na plagáte Pohody sú malým písmenom, no pre ľudí, ktorí majú radi energický garážový rock, môžu byť vrcholom festivalu. Táto dvojčlenná kanadská skupina sa za posledný rok stal vo svete veľkou senzáciou. Ich debutový album Post-Nothing sa v minuloročných anketách o nahrávku roka umiestnil na predných miestach. Japandroids, fungujúci od roku 2006, tvoria gitarista a spevák Brian King a bubeník David Prowse, ktorého sme na telefóne zastihli v aute na ceste do Štokholmu.

Mám rád mapy. Už od detstva, keď v neskorom komunizme nechali otca všelikde po svete predávať elektrárne. Nie však brať so sebou svoje deti. Jednak deti pri predávaní elektrární asi trochu rušia, a potom – čo keby sme sa rozhodli nevrátiť? Takže som cestoval v listoch otca, v jeho rozprávaní, po mapách.

Niekedy je najhoršie, keď má človek pravdu. Mám Ukrajinu naozaj rád, považujem ju za skutočnú európsku krajinu a možno vďaka poznatkom o poľských dejinách za krajinu možno európskejšiu ako väčšia Balkánu, o Turecku nehovoriac.

Ak vám prekážajú v Tatrách Tatranci, niet lepšej rady, ako prejsť hranicu a navštíviť poľské Tatry. Keď ide o rozlohu, Poliaci majú síce z Tatier iba zlomok a ich najvyšším vrhom sú Rysy, ale ak ide o služby, vládne tu alpská kultúra. A široký štandard služieb, reštauračných aj ubytovacích.

Keď sme pred voľbami v .týždni písali, ako by sa mala pravica správať, aby spolu s Maďarmi vyhrala po 20 rokoch voľby inak než náhodou, netušili sme, že 12. júna sa to v podstate podarí. Pravica prvý raz vyhrala bez toho, že by za svoj osud vďačila veľkému množstvu prepadnutých hlasov z nepriateľského tábora.