Bola to noc takmer letná. Sedel som na nábreží Dunaja, predo mnou svietil do noci majestátny budapeštiansky hrad. Reťazový most žiaril ako z pohľadnice, rieka potemnela, cigánska kapela hrala nejakú pomalú maďarskú nostalgickú pieseň, guláš bol presne taký, aký mal byť, pivo lepšie než čakáte.

Len mizivému počtu hudobníkov sa podarí niekoľkokrát výrazne ovplyvniť dianie vo svojom okolí. Medzi objaviteľmi nových hudobných svetov majú svoje miesto Louis Armstrong, Miles Davis, Jimi Hendrix, Bob Dylan, Joni Mitchellová, Ray Charles...

Mám rád predvolebný čas. Páči sa mi, ako sa veci vyjasňujú. Páči sa mi, ako sa väčšinou potvrdí, že kto bol za prostitúta raz, je ním aj druhý raz, kto spieval komunistom, ten im o dvadsať rokov zaspieva rád znova, kto spieval Mečiarovi, rád zaspieva Ficovi čiže Mečiarovi v mladšom vydaní. Som rád, že v tomto napríklad taký Pavol Hammel nesklamal a potvrdil svoju povesť.

Ak ste pred 25 rokmi mali radi elektronický zvuk Depeche Mode, no kapela sa vám zdala príliš romantická, riešenie existovalo. Volalo sa Nitzer Ebb.

Už som si prečítal mnohé vysvetlenia, prečo je niekto na sociálnych sieťach. Tak teraz napíšem ja, prečo na nich nie som. Mám rád internet. Mám rád jeho možnosti, páči sa mi spojenie s celým svetom, veci fungujú ľahšie, mnoho vecí sa dá overiť, mnoho sa nedá ututlať. Vďaka diskusiám na rôznych fórach sa aj my naivní dozvedáme, s kým vlastne žijeme.

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

Mal som a stále mám rád mnohé piesne od skupiny Elán. Hlavne tie staršie. Mnoho mojich priateľov vôbec nechápe prečo. Vždy mi však prekážali výroky muža, ktorý ten Elán stelesňuje.

Takmer denne vidím urastených izraelských otcov a sebavedomé izraelské mamy, ako nútia svoje deti robiť rôzne kaskadérske kúsky na detských preliezačkách a ako sa hnevajú, keď ich deti plačú pre také tie bežné detské dôvody na slzy. Viem, prečo to – či už cielene, alebo povedome – robia. Ich dcéry a synovia budú raz vojaci.

Dnešné Haiti nám pred oči stavia utrpenie, ktoré volá po odpovedi. A mnohí naozaj vyslali na miesto rýchlu pomoc.

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.