Hosťami diskusie ktorú organizovala Aliancia Fair Play a moderovala Zuzana Wienk, boli Jana Dubovcová, Marián Leško, Roman Kvasnica a Jozef Vozár.

Na obálke knihy Otis Laubert, ktorá vyšla v roku 2000 s textom Jany Geržovej, je Laubert zachytený ako mladý muž letiaci vzduchom, ako čertík vyskakujúci z papierovej škatuľky počas jednej zo svojich performancií, s pokrčenými nohami, roztiahnutými rukami, vlajúcimi dlhými vlasmi a tmavou bradou.

Väčšiu časť budúceho týždňa strávim v Groningene, kde sa každoročne hneď po Troch kráľoch koná festival Eurosonic. Stretávajú sa tam európski promotéri, agenti, organizátori festivalov a novinári, cez deň popíjajú kávu a debatujú, v noci počúvajú hudbu v krásnych groningenských kluboch.

Kým bulvár rieši jeho spolužitie s expremiérkou, Marián Balázs pre denník SME opísal, ako vidí slovenský politický svet a svoje miesto v ňom. Podľa bývalého šéfporadcu Ivety Radičovej sú všetci stredopraví politici navôkol populisti, v horšom prípade skorumpovanci. Richard Sulík? Jasný gauner, ktorý spolu so zaplateným Matovičom a Zajacom položil Radičovej vládu. Lipšicova Nová väčšina? Všetko smiešne, veď Lipšic nič nedokázal, „toto pre mňa nie je ponuka“. Balázs preto rozmýšľa o novom projekte a oznamuje krajine, že nevylučuje vstup do politiky, keďže aj on má svoj sen.

Písanie o poézií je niekedy samo poéziou. Je to tak napríklad v denníkovom texte Petra Zajaca, ktorému dal podnadpis Poetický diár 2012.

Dve výstavy, ktoré sa oplatí absolvovať v jeden deň. Bočným produktom takejto cesty z galérie do galérie bude prechádzka vyľudneným centrom Bratislavy.

Od januára 2011 sme vyspovedali 49 zaujímavých osobností politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Zaujímali sme sa o to, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Tak si to zrekapitulujme.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Juraj Mojžiš – známy autor desiatok monografií, esejí a interpretačných textov najmä z oblasti výtvarného umenia – sa už druhýkrát pozerá voľným okom na sochy, obrazy a fotografie.

Výročnú cenu Združenia A – R Christmas založila v roku 1993 skupina výtvarníkov – Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marian Mudroch a Dezider Tóth. Cena svojím obsahom a charakterom nepriamo nadväzuje na tradíciu výmenných výtvarných albumov, ktoré sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyrábali a rozširovali ako samizdat.