Čo je to ľudská identita? Celostná kvalita duševného a duchovného života, kvalita poznania, citu a vôle, zahŕňajúca odpovede na otázky o tom, aký človek je, čo od života chce, na čom mu záleží, čomu verí, k čomu sa cíti byť príslušný. Identitu vedome nachádzame kdesi v puberte, ale pretvárame ju a bojujeme o ňu vlastne až do posledných svojich dní.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Fero Guldan píše o klamaní, s ktorým máme normalizačné skúsenosti – od tej prvej, keď sa okupanti stali bratskou pomocou. Zuzana Piussi hovorí, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu, ktorý je normalizáciou, kde si môžeš kúpiť, čo chceš. Fedor Blaščák uvažuje o dnešnej dobe ako neonormalizácii, o tom, že ktosi vo funkcii má moc rozhodovať z nadradenej pozície, lebo vrchnosť a moc vnímame stále silne hierarchicky, o známostiach a systéme osobných lojalít.

Pred rokom zmobilizovali tisícky ľudí, ktorí niekoľko týždňov protestovali proti skorumpovaným slovenským politikom. Po voľbách sa však po tvárach z mítingov Gorila akoby zľahla zem. Čo dnes robia organizátori najväčších protestov od novembra 1989?

Pár dní pred letnými prázdninami sa na internete objavil list, ktorý napísali dve učiteľky zo starobylého baníckeho mesta Dobšiná. Bola to politicky možno nekorektná, ale úprimná výpoveď o tom, ako dnes vyzerá v škole práca s niektorými skupinami Rómov.

Začína to byť z roka na rok radostnejšie – ísť do kina na nový slovenský hraný film. Skvelý divácky pocit. Je preč hanba, strach, istota, že to zase raz bude stopercentne iba hlúpy prepadák.

Chápanie filmu iba ako tovaru väčšine autentických tvorcov kole oči a najmä ho zazlievajú zákonodarcom a administrátorom kultúry. Administrátori kultúry v tom však nie sú sami.

Dokumentaristka Zuzana Piussi práve nakrúca dokument o tom, čo sa u nás deje, píše scenár k filmu podľa poviedok svojej sestry Lucie a pokiaľ je ešte kde, hrá v divadle Skrat. Fláka sa, kedy chce, pracuje od nevidím do nevidím a nemá žiadne sociálne istoty.