Dva týždne po nerozumnom páde vlády je ešte málo na odstup, ale už dosť na prvé odhady strát a ranených. Aká je súčasnosť, a teda aj budúcnosť reformného, nesocialistického Slovenska?
Malá krajina, ktorá svoju pôdu vyrvala prírode, bojuje osemdesiat rokov o prežitie, hoci všetko je zdanlivo proti nej. Je obklopená nepriateľmi odhodlanými zničiť ju, no má najmodernejšiu armádu na svete a vďaka nej ich poráža.
Niet nič ľahšie, ako osloviť ženu, zaujať ju, požiadať o kontakt, pobozkať ju, či dostať rovno do postele. Stačí sa narodiť s talentom a charizmou. Kto nemá talent, nemusí zúfať. Dá sa to vraj naučiť rovnako ľahko ako programovať práčku.
Koncom 19. storočia začala na Slovensku dozrievať generácia politikov, ktorá už mala dosť pasivity martinských bardov okolo Vajanského a namiesto večného čakania na spásu z Ruska začala poškuľovať skôr po Prahe.
Aj malý pes dokáže v tvojej posteli zaujať takú polohu, aby pre teba prakticky nezostalo žiadne miesto. Varovala ma už v útlom detstve moja mama a ako obyčajne, mala pravdu.
Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.
Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.
Milujem slobodu. Pre dobro sveta som ochotný obetovať všetko. Ale všetko má svoje hranice. Predstavte si takú nehoráznosť. Pred desiatimi rokmi narazia nejakí „určite, ak to vezmeme zo správneho uhla pohľadu, spravodlivo rozhorčení ľudia“ do symbolu pyšnosti kapitalizmu, zomrie tam nejakých zopár tisíc ľudí a čo sa stalo? Nútia ma chodiť (vraj pre moje dobro) na letisku päť metrov bez topánok!
