Italo Calvino napísal jednu z najkrajších kníh svetovej spisby – Neviditeľné mestá. Sú to neexistujúce mestá, ktoré vytvorila rozprávačova imaginácia. Veď mesto, to nie sú iba materiálne budovy, ale aj neviditeľné uličky historiek a námestia príbehov.

S Václavom Havlom sme si mysleli, že jediný spôsob, ktorým môžeme prispieť k udržaniu spoločného štátu, je ústavný zákon o referende. Mal to byť jednorazový výnimočný nástroj, ktorý pomôže zachovať Česko-Slovensko. Pre TASR to povedal predseda Ústavného súdu (ÚS) ČR Pavel Rychetský, ktorý bol v rokoch 1990 až 1992 podpredsedom česko-slovenskej vlády, informuje spravodajkyňa v Prahe.

Myslím si, že by sme dnes mali spomaliť, zastaviť sa a spomenúť si na jedného významného človeka

Ak je pravdivý Masarykov výrok, že štáty sa udržiavajú ideami, z ktorých vznikli, potom by Slovensko bolo stratené. Lebo pred 30 rokmi Slovensko nevzniklo z ideí. Tie už 30 rokov neúspešne hľadáme.

Slováci rozdelením Česko-Slovenska a následným prekonaním niekoľkých vnútropolitických kríz stratili svoj najväčší mindrák – že sú neštátotvorný národ.

Slovenská republika má tridsať rokov. Princípy slobody sa doposiaľ podarilo zachrániť. Inštitúcie sú však nedobudované, vracajú sa otázniky nad budúcnosťou aj tiene minulosti. Dokážeme spracovať svoju históriu tak, aby sa znova a znova neopakovala? Dokážeme to urobiť triezvo a pritom bez sebanenávisti?

29. marca 2004 vstúpilo Slovensko oficiálne do NATO. Aj napriek počiatočnému skepticizmu sa v referende väčšina obyvateľstva vyjadrila za vstup do Aliancie. Aké dôležité to bolo, vidíme dnes.

Michael Žantovský bol v čase, keď Česká republika dostala pozvánku do Aliancie, jej veľvyslancom v USA. Slovensko ju vtedy nedostalo. Ako to brali Česi a čo urobili pre to, aby sa Slovákom nakoniec ten vstup do NATO podaril?

Prešlo 18 rokov, odkedy Slovensko vstúpilo do Atlantickej aliancie. Je naše členstvo dospelé aj naozaj, alebo iba počtom rokov? Pod lampou hovorí Martin Bútora, ktorý bol vtedy veľvyslancom Slovenska v USA, a teda skutočne v centre diania.

S Karlom Schwarzenbergom som sa stretol v Národnej kaviarni na Národní tříde. Vždy je zážitok stretnúť tohto muža, ktorého rod je nezmazateľne zapísaný do dejín Európy a ktorý sa napriek tomu správa ako celkom obyčajný človek.