Koľko verejne činných intelektuálov podľahlo pokušeniam neslobody 20. storočia? Koľko ich uverilo v Hitlera či Stalina? Prominentný sociológ Ralf Dahrendorf (1929 – 2009) síce v knihe Pokúšanie neslobody (Intelektuáli v časoch skúšok) túto otázku kladie, ale oveľa viac ho zaujíma, kto týmto pokúšaniam odolal. A najmä: čo je charakteristické pre verejne činných intelektuálov, ktorí mali dostatočnú imunitu voči zvodom doby? Čím sa líšili od idealistov a oportunistov, že v časoch skúšok obstáli?

Minimálna dávka nadšenia, strata viery v ideály slobody, porozumenia a tolerancie, osobné rozčarovania a bizarný tabuľový boj „demokratov“ a „nedemokratov“. Tak vyzerá november v Liptove.

Nie je to tak dávno, čo mali mnohé krajiny vznešený ciel dosiahnuť všeobecnú gramotnosť. Chceli dosiahnuť stav, keď každý obyvateľ bude vedieť písať aj čítať.

Verejnoprávne médiá sú čudo. Neviem, načo sa majú ľudia skladať na niečo, čo dokáže oveľa lepšie pokryť súkromný sektor. Najsmiešnejšia je hra na objektivitu. Verejnoprávne médiá vlastnia všetci čiže nikto, čiže tí, ktorí rozhodujú o ich chode. A robia všetko, aby ten chod zodpovedal ich videniu sveta, čo v realite často znamená neprezradiť ani za svet podstatu toho videnia.

Tesať do kameňa sa dá v dnešnom Nemecku iba jedno: nová vláda Angely Merkel je najlepšia možná. Ale práve to je hlavný problém. Pod drvivou väčšinou pasáží z vládneho programu konzervatívcov z CDU/CSU a liberálov z FDP mohol stáť pokojne podpis socialistov z SPD a Zelených. Volič ľavice, ktorá pred voľbami strašila nástupom neoliberálnej vlády, by sa mal dnes cítiť oklamaný a súčasne sa pýtať, prečo nedal hlas Angele Merkel či lídrovi FDP Guidovi Westerwellemu.

A potom, aby človek nebol poverčivý. Minulý týždeň som písal o krásnej jeseni, o babom lete (alebo babiom?), rozplýval som sa nad jeho nádherou a tu ho máš! Len čo som ten text dopísal a odoslal, hneď sa ochladilo. Ale keby sa len normálne ochladilo. Ale ochladilo sa nenormálne.

Existujú knihy, ktoré sa stanú bestsellermi a patria k roku, kedy vyšli. O päť či desať rokov si na ne spomenú len pamätníci. Existujú však aj knihy, ktoré budú čítané rovnako vášnivo aj za desať-dvadsať rokov od prvého vydania a v knižniciach sa na ne bude čakať.

„Čo ja mám čo hovoriť o Bachovom diele: počúvať, hrať, milovať, uctievať a – mlčať!“ vyznal sa z obdivu k hudobnému géniovi Albert Einstein.

Sme zvláštna krajina. Každému kroku dopredu akoby u nás muselo predchádzať zlyhanie, každej reforme boj o prežitie slobody, každému športovému úspechu dusná atmosféra. Ako teraz, v Afrike.