Rozhovor so starostom Plaveckého Štvrtka Ivanom Slezákom o spolužití s rómskou osadou.

Blížiacu sa jobbikizáciu Slovenska, teda politický úspech extrémistov s agendou „cigánskej kriminality“ predznamenalo niekoľko pochodov kotlebovcov. Hnev narastá aj v Plaveckom Štvrtku, kde chce samospráva zbúrať nelegálnu rómsku osadu, ktorá tam stojí desiatky rokov. Prečo teraz?

Držím v rukách tri objemné knihy, ktorých chrbty spolu merajú 13 a pol centimetra. Majú dohromady 1 469 strán (aj s vysvetlivkami). Je v nich 153 rozprávok.

Po predčasnom konci profesionálnej kariéry nezostala doma so založenými rukami. Vo svojej Tenisovej akadémii hľadá nové talenty. Henrieta Nagyová.

Dvadsaťtisíc, to je podľa posledných odhadov reálny počet Lužických Srbov, ktorí ešte v okolí Budyšína hovoria svojím jazykom. Dvadsaťtisíc je počet obyvateľov jedného neveľkého, českého či slovenského okresného mesta. Lužickí Srbi nemajú svoje mesto - Budyšín, ktorý sa považuje za centrum lužickosrbského kultúrneho a národného života, je mestom lužickosrbským asi tak, ako sú dnešné Košice maďarské alebo Bratislava nemecká. "Nemáme mnoho šancí," hovoril mi cez veľkonočný víkend jeden z členov vedenia Domowiny a nehovoril to smutne, hovoril to s realizmom, ktorý Lužickým Srbom nikdy nechýbal. Vďaka tomu realizmu, schopnosti dohodnúť sa nejako s okolitými Nemcami a pritom si udržať svoju národnú príslušnosť, na rozdiel od všetkých polabských Slovanov nezmizli, ale zostali - tisíc rokov.

V čase uzávierky .týždňa ešte nebolo jasné, koľko percent získali extrémisti z Jobbiku. Jasné bolo len to, že zisk tej strany môže ovplyvniť aj slovenskú predvolebnú kampaň. Čo je to vlastne za stranu?

Kolegovia z bulvárnejšieho sveta zistili pozoruhodnú informáciu. Dcéra jedného z najbohatších Slovákov, zároveň šéfa Slovenského zväzu ľadového hokeja Juraja Širokého, si berie syna ďalšieho vplyvného slovenského podnikateľa Jozefa Brhela. Obidvoch mužov spája nielen zvláštny podnikateľský úspech a susedské vzťahy, ale aj rovnaké politické záujmy.

Začala sa každoročná International live music conference v Londýne. A ako vždy, hneď riadnymi dopletencami. Na úvod sme sa pochválili, aký sme dôležitý priemysel. Čísla ohurujú. Príjem sa zvyšuje. Ceny lístkov tiež. Honoráre umelcov astronomicky. Obrovské zamyslenie, prečo nie je hudba dotovaná, keď je taká dôležitá. Príklad – film.

Emil, nevieš si predstaviť ako sa teším. Spoločenská miestnosť u nás v starobinci je už zase okej, ako sa zvykne dnes hovoriť. Spočiatku mi to trochu prekážalo, okej mi pripomínalo hokej, ale nakoniec som si zvykol a pripúšťam, že je to aj stručnejšie, keď povieš okej, ako keby si hovoril je to v poriadku. Okej je o tri slabiky kratšie a v dnešnej rýchlej a upachtenej dobe sa asi hodí viac. Získaš tri slabiky k dobru a ako s nimi naložíš, to je už tvoja vec. Keď sme boli mladí, pamätám sa, neprichádzalo do úvahy, aby sme používali výraz okej. To už skôr niektorí hovorili charašo.