Aj keď v slovenčine vyšiel preklad najnovšieho románu Davida Lodgea promptne v tom istom roku ako v origináli, počkala som si radšej rok na český preklad Richarda Podaného a dobre som urobila.

Oplatí sa do dnešných módnych rozhovorov o dvadsiatich rokoch slobody na Slovensku začítať. Dozvieme sa veľa nielen o tom, ako sme si ju predstavovali, ale aj kým sme boli.

Od desiatich rokov hrá na hoboj, po rokoch „samoštúdia” na konzervatóriu a VŠMU sa stal žiakom prominentného mníchovského profesora, ako 21-ročný získal miesto hobojistu v stuttgartskej Staatsopere, založil Hugo Kauder Trio, spolupracuje s Oskarom Rózsom. Napriek medzinárodným úspechom ho to ťahá na Slovensko. Ivan Danko.

„Ani ho tu, ani ho tam: všade je cudzí,“ napísal si vlastnú charakteristiku Jonáš Záborský. Jonáš vo veľrybom bruchu slovenskej malosti. Jonáš – nie náš. Dodnes ho celkom nepoznáme, dodnes sme ho celého nevydali.

Sedenie, alebo státie? Keď som bol mladší, tak koncerty na státie takmer neexistovali, lebo neexistovali kluby. Väčšinou sa hralo v kinosálach, kulturákoch a podobne.

Narodila sa v Kábule, vyrastala v Teheráne, ale doma je na Slovensku. Stala sa prvou afganskou filmovou herečkou v histórii. Presťahovala sa na Slovensko a tu sa stala režisérkou. Na prelome roka strávila desať dní v Teheráne. Sahraa Karimi.

V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

V predchádzajúcom texte sa spomínajú konkrétni ľudia na ilustráciu všeobecnej situácie. Tí ľudia sú však ľahko rozpoznateľní, a preto sme sa rozhodli dať jednému z nich možnosť reagovať na uvedené informácie.

Siedmeho januára debutoval talentovaný slovenský tenorista vo Viedenskej štátnej opere v Donizettiho Nápoji lásky.