„Ani ho tu, ani ho tam: všade je cudzí,“ napísal si vlastnú charakteristiku Jonáš Záborský. Jonáš vo veľrybom bruchu slovenskej malosti. Jonáš – nie náš. Dodnes ho celkom nepoznáme, dodnes sme ho celého nevydali.

Sedenie, alebo státie? Keď som bol mladší, tak koncerty na státie takmer neexistovali, lebo neexistovali kluby. Väčšinou sa hralo v kinosálach, kulturákoch a podobne.

Narodila sa v Kábule, vyrastala v Teheráne, ale doma je na Slovensku. Stala sa prvou afganskou filmovou herečkou v histórii. Presťahovala sa na Slovensko a tu sa stala režisérkou. Na prelome roka strávila desať dní v Teheráne. Sahraa Karimi.

V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

V predchádzajúcom texte sa spomínajú konkrétni ľudia na ilustráciu všeobecnej situácie. Tí ľudia sú však ľahko rozpoznateľní, a preto sme sa rozhodli dať jednému z nich možnosť reagovať na uvedené informácie.

Siedmeho januára debutoval talentovaný slovenský tenorista vo Viedenskej štátnej opere v Donizettiho Nápoji lásky.

Pondelkové dopoludnie, jedna z bratislavských nemocníc, pôrodnícke oddelenie. Pokoj na oddelení počas pár sekúnd vystriedal pohyb, a radosť premohlo súcitné ticho. Jedna z mamičiek práve prišla o svoje dieťa.

K svojim dvom deťom sa s manželom rozhodli pridať aj adoptované rómske dievčatko. O svojich pocitoch a skúsenostiach začala písať blog. Získala zaň prestížnu novinársku cenu a novú profesiu. Dnes už nie je len blogerkou, ale aj sociálnou poradkyňou. Natália Blahová.

To najsmutnejšie vybavme hneď na úvod: v rokoch 1977 – 1985 bol Vojtech Mihálik riaditeľom Slovenského spisovateľa.