V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

V predchádzajúcom texte sa spomínajú konkrétni ľudia na ilustráciu všeobecnej situácie. Tí ľudia sú však ľahko rozpoznateľní, a preto sme sa rozhodli dať jednému z nich možnosť reagovať na uvedené informácie.

Siedmeho januára debutoval talentovaný slovenský tenorista vo Viedenskej štátnej opere v Donizettiho Nápoji lásky.

Pondelkové dopoludnie, jedna z bratislavských nemocníc, pôrodnícke oddelenie. Pokoj na oddelení počas pár sekúnd vystriedal pohyb, a radosť premohlo súcitné ticho. Jedna z mamičiek práve prišla o svoje dieťa.

K svojim dvom deťom sa s manželom rozhodli pridať aj adoptované rómske dievčatko. O svojich pocitoch a skúsenostiach začala písať blog. Získala zaň prestížnu novinársku cenu a novú profesiu. Dnes už nie je len blogerkou, ale aj sociálnou poradkyňou. Natália Blahová.

To najsmutnejšie vybavme hneď na úvod: v rokoch 1977 – 1985 bol Vojtech Mihálik riaditeľom Slovenského spisovateľa.

O tom, že existuje psia krása, nepochybuje takmer nikto, kto má oči a v srdci aspoň kúsok miesta vyhradeného psom. O psej kráse sa píše aj hovorí ľahko, lebo psi vedia byť krásni na veľmi veľa spôsobov.

Najnovší román Michala Hvoreckého Dunaj v Amerike nepotešil ani neprekvapil. Najnovšia kniha príbehov Pištu Vandala Pekelná muzika potešila a prekvapila. Dajú sa tie dve knihy vôbec porovnať?

Šejch Džarrá je predmestie východného Jeruzalema. Momentálne jedno z najhorúcejších miest boja o tvár mesta aj Izraela. Šejch Džarrá je dôkazom, že aj v najkonzervatívnejšom prúde judaizmu prúdi prekvapujúco čerstvá krv.